HLAS OD RIEKY STYX
Tam
v ďalekom kraji
vo švédsku, vo švédsku, vo švédsku
díva sa z vrchu zemegule
chlap s rozťatou bradou – on
nechcený šampión.
Fotka nevhodná do albumu. Včera prežil vlastnú smrť, ešte sa mu odráža v očiach. Ale nemal strach. Len čo sa prebral z mrákot, prvá jeho myšlienka bola odfotiť sa. Akčný záber na hlavu s otrasom mozgu a s kosťou čeluste, ako vykúka spod kože. Bol vyhecovaný, chcel ísť ďalej pracovať. V boji so smrťou idú kosti stranou.
Teraz už sedí a je pokojný. Díva sa do objektívu, a za ním obrovská švédska krajina. Fotka sa nehodí do albumu – je na nej smrť a nekonečná samota človeka.
Od rána až do večera, deň čo deň, je v tej krajine sám. Odrezuje koreňové koláče od vyváľaných smrekov. Koniec polomu nevidno. Potom príde Alfred s harvestorom. To je ešte horšie. Harvestor zabíja.
Alfred si strojom podrezal strom a vtlačil ho medzi buky. Dlhokánska buková haluz sa odtrhla, letela úplne bokom v pravom uhle a zasiahla chlapa po hlave. Spadol do jamy od vyvalených smrekov a rozťal si bradu. Bol živý, prilba bola v ťahu. Prebral sa až o hodinu.
Alfred príde a zase bude mlátiť stromami vpravo-vľavo.
„No a čo, mňa už nič nečaká.“
Povedal to do vetra a ten rozniesol slová po okolí. Díval sa práve na obrovskú kopu polo-vyvrátených stromov. Boli tam aj jasene – zvlášť nebezpečné potvory. Vykročil.
Odkiaľsi začul hlas. Bol to detský plač. Obzeral sa. Nikto nikde, až po obzor. Dal si dole prilbu.
V tej hromade napružených jaseňov uvidel svoje prerazené kosti. A vedľa nich v perinke plačúce batoľa. Nechápal, čo vidí, pustil pílu na zem.
„Nemusíš ich rezať, ak sú nebezpečné.“
Obzrel sa.
„Ja viem. Ale ja chcem!“
„Načo?“
„Len tak. Aby bolo všetko na sto percent.“
Pred ním to dieťa. Natočilo k nemu hlavičku. Ešte ho nespoznával. Otvorilo veľké oči plné napätia a hrôzy. Urobil krok k hromade a dieťa sa strašne rozplakalo. Žalostne, žalostne, ako od najväčšieho nešťastia na svete!
Nechápal, čo vidí. Ale hromadu obišiel. Začul za sebou plačlivý hlások: „Buď živý!“ Obzrel sa. Nikto tam nebol, ani dieťa.
Potom prišiel harvestor. Všetko sa zmenilo. Okrem stromov musel dávať pozor i na ten stroj. Pohľadom viac na mašinu, než na kmeň, ktorý práve reže. Alfred je neskúsený. A ešte k tomu dobrosrdečný a priateľský – veľmi nebezpečná kombinácia. Alfred mu predtým, než ho poslal do mrákot, takmer zlomil nohu. Pomáhal mu strojom odtrhnúť brezu od koreňa, lebo tam mal privretú pílu. Jej kmeň sa rozštiepil a zastavil svoj pohyb centimeter od jeho kolena.
„Nepomáhaj mi,“ chcel mu povedať, ale aj tak neposlúchne. Ľudia sú nebezpeční.
O deň neskôr sa to stalo. Bol v húštine ďaleko od stroja. Ale Alfred si niečo zmyslel. Prekážal mu ten smrek tam o kus vpredu. Prirajtoval k nemu, podrezal ho a vrazil ramenom stroja dopredu. Húština sa rozletela. Uvideli sa.
Stroj ostal ticho bzučať. Ďalšia smrť. Ležala len pár metrov pred ním. Práve tam chcel ísť, bol len päť sekúnd od nej. Nepustil pílu na zem, lebo vedel, že Alfred sa díva. Nechcel mu to sťažovať. Pomyslel si, že túto misiu neprežije. Koľko ešte? Štyri mesiace. Nie, holá nemožnosť!
Zabijú ho. Bude to také normálne – zahynul vo Švédsku na kalamite. Jeho syn tak bude o ňom hovoriť.
„Poznali ste sa?“
„Nie, zahynul pred tým, než som sa narodil.“
Bude to normálka, ako súčasť životopisu.
Rezal s vedomím, že každú chvíľu to príde. Neopúšťal príjemný svet, jeho duša bola spustnutá.
„Buď živý, tata.“
Nepoznal ten hlas. Myslel si, že to nie jemu, že to je taký zabudnutý hlas v nekonečnom lese.
Raz narazil na zvláštny potok. Čierna voda, červené brehy. Nebol široký, zato bol hlboký. Bol ako bez dna. Rieka Styx.
Voda sa takmer nehýbala. Ticho sedel pri ňom, zdalo sa mu, že už je to tu. Nikdy nevidel tak mŕtvu vodu. Strach nemal. Iba nekonečný smútok.
Na druhom brehu uvidel dieťa. Nejaké chlapča, ako k nemu naťahuje ruky. Ešte nikdy nemal dieťa, nerozumel tomu.
„Ja som sám,“ povedal mu.
Dieťa sa mrvilo v perinke.
„Idem sa narodiť, tata.“
Potom zmizlo. Už tam nikto nebol, len prázdny breh.
Mesiace sa míňali, nejako prežil. Už nechýbalo veľa do konca a on si pomyslel, že by bolo škoda už to nevydržať. Ešte sa stalo to, i ono, harvestorom sa zďaleka vyhýbal. Zvykol si aj na dieťa, možno predsa len mu podá prst.
Raz mu vybuchol koreňový koláč tesne pri hlave. Prerazil ho kmeň uchopený harvestorom. Stroj iba urobil pohyb tam a späť – pol metra od hlavy zastal kmeň a zmizol zase v koreni. Ako hra biliard. Dieťa bolo s ním, držalo sa ho z celej sily. Ešte sa triaslo v smrteľnej úzkosti, keď sa k nemu sklonil a vložil mu prst do malej pästičky.
„Tak to chodí, chlapče, na tom svete.“
Posledný deň. Vstal oveľa skôr, než ostatní. Potreboval sa rozlúčiť. Možno všetko, čo mohol dieťaťu dať, už dal. Na viac nemá nárok. Zákon schválnosti sa ho plne týka, taký zákon nešťastníkov trápi celý život, až sa na nich vyvŕši. Chcel teda ešte nechať správu. Posledný pocit v živote. Zajtra loďou domov. Alebo to druhé.
Správa vo fľaši.
NIKAM A ODNIKIAĽ
Možno uvidím more a hviezdy
keď budem končiť
a v hlbinách oči
more a hviezdy
kto do nich skočí?
Ja na tej lodi
ja s batohom
ja so slzami od vetra
ja sám
ďaleko za bohom.
Večne odchádzam
nikam a odnikiaľ
nič sa nekončí
čas pokročí
tma sa odlíči.
Ticho
vo vlnách hviezdičky
ruky zvierajú oceľovú trubku
spím s čelom na zábradlí
na perách slané morské slzy.
Najedol sa a šiel. V práci bol pokojný. Pracoval presne a rýchlo. Slnko sa usmievalo.
Poobede sa dostal do úzkych. Tri obrovské korene, navzájom nasmerované tak, že ten posledný ho prikryje. Ale ak tie dva nechá držať iba na centimetri, tak ešte stihne uhnúť. Musí popod padajúci koreň prebehnúť. To sa dá. Vyčistil si cestu.
Keď odhádzal všetky haluze a kamienky, dal sa do toho. Rezal pokojne. Zostúpila na neho sila rezignácie. Buď, alebo. Zajtra domov. Alebo to druhé.
Korene popadali v presnom poradí. Iba ho ošpliechala voda vyrazená z jamy. Celého komplet. S tým počítal.
Potom, keď už to mal za sebou a nechápal, kvôli čomu prežil, čakala ho žena na nádraží v Brne. Keď boli spolu naposledy, mala len trocha zväčšené brucho. Teraz ju uvidel v plnej kráse vo dverách, ako stojí a usmieva sa. Máva mu.
Tehotenské šaty sú jej tesné. Dieťa sa onedlho bude žiadať na svet. Pohladil ju a položil jej ruku na brucho. Začul hlas celkom blízko.
„Som rád, že žiješ, tata.“
Doľahol na neho všetok ten des.
„Takmer sme sa nestretli, chlapče.“
Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.
Zatím žádné komentáře
CORPUS SERVIS | ŤUKI-ŤUK | BOL SOM V PEKLE | NIEČO SA DEJE | AFRODITÉ