BOL SOM V PEKLE
Raz večer, keď som bol sám, prišla mátoha. Lietala pred oknom ako sova s lampášom. Myslel som, že strašidlá do panelákov nechodia. Ale táto chodila.
Keď to prestalo, všimol som si svetlo na balkóne. Také slabé, ako kdesi zboku. Dosť čudné, lebo na štvrtom poschodí je zboku od balkóna iba čierna hlbočina. Čo tam môže svietiť? Nejaký debil s diaľkovými?
Vhupol som na balkón a skoro ma porazilo! Ozaj mátoha, a vznášala sa vo vzduchu. Bola celá biela, osvietená a taká malá. Akoby nemala nohy. Hlavu vyholenú, oči veľké, ruky skrížené na prsiach, pripomínala Sinead O´connor. Než som zabľabotal, preniesla sa ku mne na balkón a zábradlím prešla ako hmla, akoby tam žiadne nebolo.
„Čo pozeráš, trtko? Prišla som si pre teba.“
Bola mi tak po pás. Drkotal som sa od zimy, či od čoho.
„No cúvaj, cúvaj, ideme riešiť veci.“
Cúvol som do kuchyne spôsobom kop-bum-bác, hore znak a polohou ležmo.
„Neváľaj sa, trtko. Beriem ťa k nám, do pekla.“
Zrazu mala aj nohy. Vysoká bola až po strop. Ešte aj viac, lebo hlavu mala sklonenú.
„Čo som spravil?“ vybliakol som s plačom.
„Ježišmaria! Ešte sa tak sprosto pýtaš... Všetko!!“
„To ako čo teraz? Idem do pekla, či čo?“
Chytila ma za ucho.
„Do pekla, ťi ťo...? posmešne opakovala a ťahala ma za to ucho.
„Si pripravený?“
Srdce sa mi zastavilo, dych stuhol. Ako sa pripravuje na peklo, nemal som tušenia.
„Si?!“ skríkla.
Bol som. Ale niečo iné.
„Tak ideme...“
Otvorila chladničku. Vopchala ma tam. Že sa do nej vleziem, to som dovtedy nevedel. Zavrela.
Prvý raz v živote som si uvedomil, že v chladničke je vlastne tma. A zima, samozrejme. Zabudol som sa obliecť. Pyžamo som mal také letné, aj nohy už naboso pred spaním. Drkotalo ma – teraz skutočne od zimy.
Keď už som zomieral, zazdalo sa mi, že v tej tme nie som sám. Boli tam aj kastróly, salám a vlašák na ráno, ale aj akoby niekto, či niečo. Postavil som sa. No áno, šlo to. Po pár krokoch som narazil do steny.
Z druhej strany bolo počuť nejaké pohyby. A tiež šu-šu-šu... Nabral som odvahu.
„Je tu niekto?“
Ozvena ako v hale. Šušotanie nabralo na sile. Akoby tam mali sto rádií a všetky naladené na rádiový šum. Zažalo sa akési svetielko kdesi vzadu.
„Čo tu vrieskaš!“
Nový hlas. Nejaký chlap, prísny a zlý. A zatiaľ neviditeľný.
„Je tu niekto...?“ ešte raz som sa ozval, lebo ma nič iné nenapadlo.
Zažali úplne a okolo mňa sto čiernych postáv, hrozivých diablov v tesných elasťákoch a s obrovskými jazykmi. Na hlavách mali vojenské helmy a miesto opaskov reťaze.
„Je tu niekto?“ povedal plačlivo jeden z nich, na čo sa všetci rozrehotali. A tie jazyčiská vyplazovali tak na meter dĺžky. Oči im svietili a niektorí lietali vzduchom. Nastal bordel.
„Čo je?!“ zahučali mi do tváre. „Sme málo živí, že nás nevidíš?“
Behali, vrieskali, lietali ako tryskáče. Hádzali si ma medzi sebou a kopali ma do zadku. Keď už som myslel, že to neskončí a mojim údelom má byť naveky kopancovanie, nastalo ticho ako švihnutím prúta. Objavila sa ona – mátoha.
„Vstávaj, trtko. Čo sa váľaš?“
Ťahala ma zas za to ucho. Postavila ma na taký podstavec. Aj tak bola vyššia.
„Tento sraľo si myslí, že je najmúdrejší na svete,“ povedala.
Aha, tak preto! Tušil som, že raz mi to niekto vyhodí na oči.
„Myslieť si môžem, čo chcem,“ začul som svoj hlas. Čakal som, že ma pretrhne.
„Áále... ono je to drzé!“
Ale nepretrhla. Ani uši, ani nič. Zblízka mi pozrela do očí, jazyčiskom si ťukala na inak pekné zuby.
„Dobre, trtko.“
A rozdriapla mi líce pazúrmi.
„Najmúdrejší na svete? Nerúbeš privysoko?“
Zdalo sa mi, že s nimi – s ňou – by mohla byť konštruktívna diskusia. Akýsi nádych slobody.
„Nie. Ja...“
„Za myšlienky je u nás nie jeden hlupák pod pokrievkou!“ pohrozila mi prstom a ohnutým pazúrom.
„Nie, ja... totiž, to je inak. Myslím si, že som najmenej blbý.“
„To je to isté.“
„Nie je.“
„Chceš sa hádať?“
„Nie. Vysvetľovať.“
„Tak vysvetľuj, ale švihaj, lebo mám chuť ťa vraziť do diery!“
Zľakol som sa diery, toho slova.
„Ja hovorím vždy, že nie som blbý. Nie som padnutý na hlavu, aby som sa zadlžoval, aby som chodil k voľbám, aby som hltal programy po dvadsiatej, aby som kupoval podľa reklamy, práve naopak.“
„Čo práve naopak?“ spýtala sa so záujmom mátoha.
„Bojkotujem. Všetko, čo je v reklame, všetko, čo mi vnucujú, čím ma osprosťujú, tie humanistické kydy, telenovely, happy-endy, účty v banke a mierotvorné misie. Robím pravý opak, lebo zákazník a jeho poskytovateľ služieb sú v konkurenčnom vzťahu.“
„To som ešte nepočula,“ povedala mátoha.
„No vidíš.“
„Nie je to kravina?“
„Nie,“ povedal som vážne. „Základný ekonomický vzťah: Oblafni blížneho svojho kdekoľvek a kedykoľvek, keď sa hlupák dá.“
„Ó, trtko, to je na nobelovku.“
Ukázala prstom na jeden kotol. Bol na ňom nápis: Tí, čo nobelovali v ekonomike.
„Celé ľudstvo sa hrnie za vidinou slobody a blahobytu, len ty, trtko zo Sraľova, sa hrnieš na opačnú stranu. Ó...!“
„Nehovor mi trtko, ty krava! Tiež si blbá ako tágo!“
Naštvala ma, no čo už.
„Máme ťa ukrižovať?“ povedala nečakane vľúdne.
„Vieš, čo ma môžete...“
Čerti vyskočili, a veruže ma aj chceli. Mátoha ich skrotila. Až vtedy som si všimol, že má aj krídla. Áno, ako anjel.
„Ticho, páni! Upokojme sa... zatiaľ.“
Čerti ju poslúchli.
„Tento prdifúz si myslí, že je neviem aký chytrý, keď bude bojkotovať.“
„Nie chytrý, ale ne-blbý,“ opravil som ju.
„Čo sa tým vyrieši, ha?“
„Však to urob a uvidíš,“ odvrkol som.
„Ty to nevieš, čo?“
Nevyzerala príliš múdro. Ale aspoň mala záujem.
„Neviem. Som zatiaľ sám... áno, jediný na svete! A musím povedať, že sloboda a blahobyt sa mi na hony vyhýbajú.“
„Tak vidíš,“ povedala zamyslene.
Otočila sa mi chrbtom. Keďže nemala vlasy, roztiahla aspoň krídla a hladila si tie. Zdalo sa mi, že flirtuje.
„Počuj! Teraz neviem, či patríš do pekla...“
„Alebo do neba?“ spýtal som sa.
Neodpovedala.
„A už si mi nepovedala trtko.“
Zamrzelo ju.
„Keď ty si taký...“ hľadala slovo, aj ho našla. „Tajtrlík. Len sa nadrapuješ a ... nemáš fluidum, či čo.“
„Som nula,“ povedal som pokojne. Mykla krídlom. „Nechceš si ma vziať?“ spýtal som sa.
Úsmev jej okamžite rozihral ústa, hneď ukázala tie zdravé zuby, jazyk nie. Pozrela sa hore a mávla krídlom. Chcela, nech jej niekto poradí.
„Nie...“ povedala váhavo. „Myslím, že nie. Si príliš taký... provokačný, či čo.“
„A ty?“ spýtal som sa. „Čo si zač?“
„Však vidíš,“ mávla krídlami. „V nebi som sa nudila, tak som tu.“
„A provokuješ čertov.“
„No,“ vzdychla, „tuším hlavne teba.“
Žena keď nevie, kam z konopí, tak zaútočí. Zrazu ma rafla zase za líce, vycerila jazyk a zachrlila ohňom. Zvrieskla na mňa strašným diabolským revom. Čerti sa pridali. Skandovali, že patrím do kotla.
Potom zvážnela. Prisadla si ku mne na podstavec a diablom pokynula, nech sú ticho.
„Neviem, čo s tebou.“
Obrátila sa na nich.
„Čo s ním?“
Ich názor bol jasný. Nechala ich vyvrieskať, a potom sa ozvala.
„Nie. Ja myslím, že by mal ísť domov. Nech sa trápi. Keď chce ísť sám proti všetkým, to nie je zlý trest, čo poviete?“
„Stavím sa, že nenájde jediného, kto by mu uveril,“ povedal akýsi lucifer a všetci sa rozosmiali, chrchlili a ukazovali na mňa ako na blázna.
„To je blbec!“ kričali a váľali sa po pekle.
Mátoha mi šepla do ucha.
„Občas ťa prídem pozrieť...“ a mrkla krásnym očkom.
Hneď na to som sa vykotil z chladničky na dlažbu v kuchyni. Prišiel som z pekla, ale premrznutý na kosť. A ona... Pravdaže, už sa neukázala. Kašle na mňa. Aj v pekle ma majú na háku.
Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.
Zatím žádné komentáře
AFRODITÉ | HLAS OD RIEKY STYX | BOL SOM V PEKLE | ŤUKI-ŤUK | NÁSILIE