DEŇ POKRYTCA

  

DEŇ POKRYTCA

Pokrytec ide do práce. Odstráni hovienko z predného skla, pohŕdavo sa pozrie na auto s policajnou papučou na kolese, roztúruje studený motor a pridá sa do húsenice plechových tátošov smerujúcich do centra.
Na každom prechode dá prednosť chodcom. Očakáva vďačnosť a usmieva sa ako Mr. Bean, ale nedočká sa. Prvé zložité parkovanie - pri novinovom stánku. Sotva sa vošiel medzi limuzíny. Pravicovú tlač hodil viviteľne na predné sedadlo. Druhé parkovanie - pri kaviarni p o k r y t e c k ý s a l ó n. Tam sa stretávajú priatelia a vedú reč o svete z iného vesmíru. De facto už pracujú. Tretie...
...tretie parkovanie s tabuľkou s nápisom o jeho evidenčnom čísle vozidla, o jeho mieste pod slnkom - hneď vedľa auta vedúceho oddelenia. Ďalej je zástupca riaditeľa a potom... už samotný riaditeľ. Riaditeľ daňového úradu, samozrejme.
"Ďalej, nech sa páči," pozýva dnu klienta. "S vami mám dohovorenú schôdzku na túto hodinu?"
Dnu vošiel otrhanec, umazanec, špinavec.
"Vy ste súkromný podnikateľ?"
Človiečik na neho vyvalil bulvy.
"No máte pridelené IČO, tak asi ste..."
"Ja? Nie..." bránil sa ten žobrák. "Odskočil som z roboty, lebo ste mi poslali toto..."
"Musíte ísť o poschodie nižšie, dvere číslo tristo osem."
"A nemohli by sme to vybaviť... ja už tu hodinu čakám... a chlapi, nezaplatia mi, keď som preč..."
"Nezdržujte, nemám len vás."
Keď ho vyhodil, zavolal dcérke.
"Ahoj, moja, tak ako sa ti býva?"
"Ujde to, ale kamoška má v byte všetko v koži! To by si čumel! A výhľad na mesto, no úplná špica!"
"Viem, zlatko, ale už nejako vydrž tento semester."
"Nemohol by si mi poslať stovku?"
"Načo?"
"Kamoš má narodky, nemôžem tam ísť v tomto..."
Poškrabal sa za uchom.
"Musím vybaviť ešte toho vášho docenta..."
"Ale, otec, však sa neser..."
Keď to vybavil, zašiel na záchod. Deň je dlhý. Volil kratšie šuchtavé kroky. Nad misou si sotva ucvrkol. Potom si dvakrát umyl ruky. Teplou vodou.
Konečne obed! Ešte síce nie, ale má čosi vybaviť: kvety slečne Irenke. To je des, keď má človek po meste zháňať schopné kvety!
Sotva to stihol! Jednota už sa zapĺňala úradníkmi. Takmer jedenásť hodín. Dal čašníkovi priniesť vázu.
"To je pre vás, Irenka..."
"Hej? A čo mám?"
Mala žltú minisukňu a tie rajcovné pančuchy s divokým vzorom. Prsia mala napakované do kostýmiku s výstrihom.
"Máte... krásny deň."
"Vy možno, ale mne nie je do spevu. Chcú ma preradiť."
"Vás?? Ktorý bl..." zasekol sa. Včas.
"Váš riaditeľ," prezradila mu.
Prehltol. Prebehol si plešinu. Napravil okuliare.
"Vybavím to."
Akože nechtiac ho kopla pod stolom.
"Fajn."
Pokrytec pocítil na pleciach váhu poschodí, na ktoré nemá. Zvyšok dňa chodil, akoby mal navalené v gatiach. Zo strachu potreboval hrýzť.
Zašiel do prijímacieho oddelenia. Podľa oblečenia typoval, na koho si môže trúfnuť. Čo najkratšia doba podnikania a čo najväčšie dlhy.
"Vy máte vo firme tri vozidlá, tak sa nečudujte, že platíte vysokú daň."
"Nemám pre všetky prácu."
"Tak ste asi neschopný... teda, nemali ste ich nakúpiť tak veľa."
"Nemohol som vedieť, že štát pozastaví výstavbu. Zadĺžil som sa, a teraz..."
"Štát! Všetci sa len spoliehate na štát! Veď podnikajte, keď ste podnikatelia!"
Chlapík sa na neho tak šikmo pozrel a zmenil tón.
"Vás kto platí, ak sa smiem spýtať?"
"Čo...? Čo vás je do toho..."
/Okuliare, plešina, ucho./
"Pokrytecká štátna hnida! A čo tu vôbec robíte? Nemáte byť hore na poschodí zavretý v kancelárii a lúštiť krížovky?"
V poslednej chvíli mu prišli na pomoc kolegyne. Urovnali spor. Ešte že mu napadlo spomenúť žalobu za urážku na cti. Zachoval si tak tvár. Dôstojnosť.
Ale triasol sa celý, keď za sebou bezpečne zavrel dvere na svojej kancelárii. Sklonil sa nad tlačivami, hlava do dlaní, uši zapchať. Oči tuho zavrieť.
Vtom pocítil, ako mu niečo padlo na plešinu. Siahol si tam. Bolo to hovno.

Zatím žádné hodnocení

Zobrazeno 3x (přihlášenými uživateli)
Líbilo se Ti dílo? Doporuč jej >>

Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.

Komentáře

Zatím žádné komentáře