ŤUKI-ŤUK

  

                                ŤUKI – ŤUK

„Dobrý... sadnite si, nech sa páči.“

Úradník pôsobil príjemne, takmer veselo.

„Čo by ste rád?“

„Nejakú prácu...“

„Samozrejme. Tak napríklad... čo konkrétne?“

Uchádzač sa nervózne zahniezdil.

„Ja neviem, však čo je...“

„Éé... akú máte školu?“

„Maturitu.“

Akoby povedal, že zavraždil pol rodiny.

„Dobre, ale kde?“

„Na gympli.“

„Blbé...“ mienil úradník. „Viete čo, príďte o mesiac.“

„Veď už som prišiel o mesiac... ako ste povedali pred mesiacom.“

„Aha... no aj tak. Vaša maturita je hodná tak... viete, čo myslím.“

Usmial sa veselo, na jeho vtipoch sa šúla celé oddelenie.

„No a čo teraz?“ povedal smutne uchádzač. „Mám sa ísť obesiť?“

Úradník zvážnel.

„Pozrite sa,“ postavil sa a prišiel k oknu. „Poďte sem,“ zavolal ho.

Uchádzač prišiel k oknu a úradník ho otvoril.

„Vidíte to tesco? A vedľa je kaufland. Za rohom je lidl, jednota a tak ďalej. Potom predajňa áut, elektro, nábytok a... za tým hamburgery a podobné blbosti.“

Úradník na neho pozrel, že či mu nedochádza. Keď nie, pokračoval.

„Čo chcete robiť? Všetko už je hotové. Sú plné obchody. Niet už čo vyrábať.“

Uchádzač sa stále nechytal.

„Ste navyše!“

„No ale ja mám dlhy...“

„Potom ste zlodej.“

Uchádzač sa takmer zložil.

„Ja??“

„A kto? Nabrali ste si somarín do domu, a nemáte ich z čoho zaplatiť.“

„A čo som mal robiť? Veď niekde musím bývať!“

„To je pravda. Tak sa zase vysťahujte...“ Rukou ho zadržal, nech mlčí. „K príbuzným, áno, a peniaze vráťte.“

Uchádzačovi bolo do plaču.

„Vrátiť musím oveľa viac.“

„Presne tak. Ale o tom ste vedeli vopred, však? No nič, ja vás neodsudzujem.“

Znelo to ako nádej a uchádzačovi uschli slzy.

„Práca... hm! Mám vám ju vymyslieť? Stvoriť z ničoho?“

Malý úsmev a modlitba k bohu, čo stvoruje prácu.

„Áno, poznám takých,“ pokračoval úradník vo svojom sóle. „Vymyslí sa im robota, a sú.“

Smelo vypäl hruď.

„Napríklad ja. Sedím tu, som tu úplne na h..., áále: mám džob!“

Videl, že uchádzač nepochopí, tak táral ďalej.

„Problém je, že aj to hovno treba zaplatiť. Viete ako? Fígeľ! Na konci mesiaca sa spraví ťuki-ťuk na počítači a ja mám peniaze na účte. Odkiaľ? Predsa zo štátu. Štát ich vyčaruje. Ja potom idem do obchodu, zoberiem si tovar, na pokladni spravia ťuki-ťuk a peniaze sú fuč. Čo sa vlastne stalo? Štát mi daroval tovar. Aj tak ho je veľa, aspoň sa zbavili vysokých zásob.“

„Potom by musel prerobiť obchod.“

Úradník povytiahol obočie: Ono to vie rozumne uvažovať!

„Mladý muž, máte pocit, že od nás obchodníci utekajú?“

„To nie. Skôr naopak.“

„Až utečú, dajte mi vedieť. Bude treba zase vyrábať a ja vám na isto prácu nájdem. Porúčam sa.“

      Uchádzač ostal šokovaný, že je tak rýchlo vybavený. Pregĺgal naprázdno a gúľal očami naplno.

„Mám ísť domov?“

„Netrúfam si povedať, kam máte ísť.“

„Mohli by ste mi... akože nejakú prácu vymyslieť?“

Úradník ostal pokojný.

„Za to sa platí, pane. A vy máte dlhy.“

„No a čo. Budem mať ďalšie.“

„Koľko?“

„Čo ja viem... však si povedzte..“

„Viete, mladý pán, že ste ma priviedli na zásadnú myšlienku? Zapáľte si... nie? No skrátka: My vlastne ani nepotrebujeme tie vymyslené fleky. Však ostaňme všetci doma a berme všetko na dlh. Výroba je už tak automatizovaná, že za nás robia všetko stroje. A tie nepotrebujú každý mesiac výplatu. Geniálne!“ bachol ho priateľsky do chrbta. „To musíme zapiť!“ A rozbehol sa do skrine s fasciklami, jeden vytiahol, vybral z neho koňak a nalial. Štrngli si.

      Keď ho mal v sebe, zrazu vyvalil oči.

„Kúúúrnik šopa!“

Uchádzač sa zľakol, že dostal infarkt.

„Človeče... mňa porazí! Povedzte mi, čo ja tu roky osem hodín denne tvrdnem, keď som mohol sedieť doma na zadku a čumieť na futbal?“

Uchádzač mal odpoveď okamžite na jazyku, ale sa zháčil.

„To by bol komunizmus, nie?“

„Boha, máte pravdu... Tak potom?“

„Však ho premenujme.“

„No jasne! Napríklad...“

Ako nazvať stav, keď všetci všetko majú a práca je historický prežitok?

„Raj,“ navrhol uchádzač.

„Musí to byť –izmus. Tak paradajsizmus. Na zdravie!“

      Úradník dopil, zobral si tašku, bundu a doklady. Postavil sa k dverám.

„No poďte. Ja to tu zamykám.“

„Čo? Ale veď... Ja nemám peniaze.“

„Nebojte sa, nejaké vám naťukajú.“

„A za čo?“

„Za nič. Ako mne.“

Uchádzač odchádzal s ťažkým zadkom, akoby ho vyhadzovali z domova.

„Kam budem teraz chodiť?“

„Na pivo.“

„Ale za čo?“

„Požičajte si.“

„Kto mi požičia? Banka? Veď mám samé dlhy. Takto by banky skrachovali!“

„Vážne? Máte pocit, že od nás utekajú?“ mrkol na neho. „Je ich ako hnoja. Len smelo do mínusu. Ťuki-ťuk! Bez nás nemajú komu zaspievať.“

Už držal kľúč v ruke.

„A ja zamykám. Opúšťam túto barabizňu, za ktorej dverami zbytočne premárnil život jeden potenciálny nezamestnaný!“

Cvak-cvak!

Zatím žádné hodnocení

Zobrazeno 4x (přihlášenými uživateli)
Líbilo se Ti dílo? Doporuč jej >>

Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.

Komentáře

Zatím žádné komentáře