AFRODITÉ

  

                                                            AFRODITÉ

      Najkrajšie sú maturantky, keď kráčajú mestom. Netušia, že sú zneucťované deň čo deň, mykajú ľahostajne zadkami a nesú si svoje panenstvo až do hrobu. Nosáči sa po nich obzerajú, ale ony ešte nevedia, či je im to príjemné alebo nie. Sú bezradné v probléme, čo si počať so svojou krásou. Tak ju ponúkajú: Aha, čo mám v minisukni! Poraďte mi, čo s tým?

      Jedna z nich je v bielom – čipkovom. Ponuka ako z výkladu. Tak to už musí byť! A ružové pančuchy. Hore rifle-bunda, taká extra kratučká. Pod ňou neskrývané volániky, vypasované prsia. Akási blondína zozadu. Ešte ju svet nevidel, čosi nové pod slnkom.

      Adam sa len poškrabal vo vrecku. To je pre iných. Zvykol si, že nemá prednosť. Vždy zažíva krutý kopanec od lásky. Mal v tom už prax, a v každej výnimočnej krásavici z ulice ho zažíva v zrýchlenej verzii. Hľadí ako ťulo a srdce ho bolí. Tak radšej nehľadí.

      Ale o hodinu ju stretol znovu, a tentoraz išla oproti. Zabodol pohľad do chodníka. Bol úzky a plný papierikov. Musí jej aj trocha uvoľniť, aby nevrazil ramenom.

„Ahoj.“

Mihla sa ľahostajne.

Čo?

Kto?, pýtal sa neba. Ja?

      Zas ju videl zozadu. Hojkali sa jej čipky na stehnách. Asi sa stal svedkom zjavenia. Blond nemala prirodzený. Kto je to?

      Ešte hodinu stál na chodníku. Aspoň sa mu tak zdalo. Zavreli sa za ňou dvere, ani jediný pohľad! Do budovy, kde je všeličo. Obchody, služby, somariny. Má ísť za ňou? Tam to bude akože tak – nič sa nedeje. Ale ak ju spozná, čo jej povie? Že sa vrátil, aby jej oplatil ahoj?

      Nie, nech je to, kto chce. Až do smrti bude sám. Zažiť potupu, to už nie. Až na veky!

      Ale rozum mu blúdil po budove ako Sherlocke Holmes. Čo ak nie je zákazníčka... Ako vedený prozreteľnosťou mieril rovno do cieľa. Áno! Marina. Má tam kníhkupectvo. Tak sa jej hovorilo v škole, a teraz je úspešná, má aj pobočku poisťovne. Čo jej to vyviedol! Prešiel okolo ako buran. Tak ho zamrzelo, že sa takmer roztopil na kašu.

      Marina! Ako strašne po nej túžil! Chvíľu bola voľná, len chvíľočku. Keď dala kopačky tomu... no, to je jedno a on, Adam, ju vtedy balil na brehoch večerného jazera. Kráčali spolu celé hodiny. Hustil to do nej, aj boli vo vode – len tak, oblečení, a v strede jazera, bolo tam vody po kolená. Rozhodovala sa, cítil to. A vybrala si iného. Nevoňal jej, no čo už. Zas jeden klinec do truhly.

      Teraz ho pozdravila. Ale nie, bola tu aj krátka epizódka, takmer na ňu zabudol. Z ničoho nič – stretli sa ako na životnej križovatke. Náhoda nebeská – všetci tí, čo vtedy táborili na tom jazere, celá banda a Marina hneď o tom: „To je ako zázrak, sme tu všetci, už len to jazero chýba!“ A chytila ho, áno, chytila ho, Adama, za ruku. No poď!

      Utiekol vtedy ako vyplašené kura. Teraz sa vybral za ňou. Niesol jej ahoj na ústach a v hlave obraz bielej čipky hladkajúcej dokonalé stehná v ružovom obale.

      Ešte nebola za pultom, mala zamestnankyňu.

„Želáte si?“

„Ja počkám.“

A odhodil sa bokom. Predavačka išla dozadu. Adam zacítil kolomaž v bruchu. Teraz vyjde. Vôbec nemá nachystané, čo jej povedať. Radšej by zomrel.

„Ahoj.“

Teraz ju uvidí. Je to šialené. Zdvihol oči.

      Je v tom až po uši! Biele volániky, dokonalé prsia, bundička, minisuknička a tam hore: Marina. Blond vlasy, preto ju nepoznal.

„Ahoj, nepoznal som ťa, prepáč.“

Zabudol už, že vie byť veľmi dotieravá a ide rovno na vec.

„Preto si prišiel z ulice, aby si mi to povedal?“

Nie pravdu, jej nikdy pravdu! Lebo získa prevahu a usvedčí ho i z vraždy. Vždy bola krutá a panenská, pred ňou sa pre nič za nič stával zločincom.

„Áno, preto.“

Nepomohlo, nemal rozum. Pred ňou bol raz-dva nahý.

      Ale čo to? Niečo sa s ňou stalo, už nemá patent na morálku. Usmiala sa a mykla hrivou. Zrazu mal na sekundu pocit, že sa vyfintila kvôli nemu.

„Poď dozadu.“

A ešte začul: „Nie som tu.“

Predavačka prikývla.

      Posadila ho pred seba. Ukázala celé stehná, nesnažila sa byť slušná.

„Kávu?“

Prikývol.

„Koňak?“

Onemel.

Vstala a preplávala mu pred očami. Otvorila sekretár. Na stole sa objavila metaxa a dva poháre. Poháre veľké ako od kompótu. Než si sadla, naliala. Káva upadla v zabudnutie.

„Tak,“ povedala. „A sme tu.“

Ukázala mu zas tie stehná, aj diaľnicu až dnu. Na sekundu, zas tak nakrátko, mal pocit, že zošalela. Čo je napitá?

„Čin.“ Štrngla si o jeho pohár. „Nedáš si?“

Uchopil a vypil. Potom čosi spustil. Ani nevedel, čo.

„Si tak úžasne krásna. Čo sa ti stalo?“

Na kraji oka jej vyhŕkla slza. Rýchlo ju utrela.

„No čo asi? Ty to neprežívaš?“

Má to byť narážka na spoločný osud? Ale ako o tom vie? Čo vlastne vie, že ho vtiahla dnu?

      Zrazu si ľahla. Bol to diván, mal tvrdý matrac. Nohy pokrčené, sukňa sa jej sama vyhrnula na brucho. Očami ho lapila ako udicou, jej nikdy nevedel odporovať. Vstal teda.

      Stál pred ňou, pred jej ružovými kolenami. Zrazu sa mu vtisla do hlavy tá vec: Má dve deti.

      Má dve deti. Od prvého manžela, aj od druhého. A má manžela – toho druhého. Čo sa jej stalo?

      Dvihla nohu a jej ružové chodidlo mu podvihlo miešok. Mal na ňu chuť. A zároveň nemal. Nikdy ho neprosila, také niečo bolo nemožné. Až teraz. Očami.

      Takmer sa zľutoval, keď ju zaľahol. A bozkával na krk, na prsia, na pančuchy... Dvere boli otvorené, to však nevnímal. Vždy chcel vedieť, ako vyzerá nahá. I bez toho bola ako Afrodita a teraz...

      Keď to urobil, keď jej vnikol dnu, ohlásila sa tá pravá Marina. Ako vždy, morálka až na prvom mieste.

„Vieš, prečo?“

Iba hľadel. Čítal jej oči. Teraz to príde.

„Lebo sme starí. Máme päťdesiat, a život podaromky pominul, než sme si stačili užiť.“

Adam dýchal jej vlasy.

„Preto, môj milý...“

Zobrazeno 10x (přihlášenými uživateli)
Líbilo se Ti dílo? Doporuč jej >>

Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.

Komentáře

Hesiona 8.2.2015, 20:33

Ta pointa je zvláštní, nečekaná... ale dobře se mi četlo, je to poutavě napsáno

kvalitní komentář (0)

Reakce: quercus 9.2.2015, 17:18

Vďaka.



kvalitní komentář (0)Reaguj >>