Pieseň Osudu úryvok 2

Chcem vám predstaviť knihu Pieseň osudu, ktorú sme so spoluautorkou prednedávnom vpustili do sveta. Fantasy príbeh odohrávajúci sa v zemi Deviatich dračích lordov sleduje čarodejnicu Riannu a Takaičana Tara. Ich osudy sú prepletené silným lanom, ktoré sa začalo spriadať už v dobách temnej i zabudnutej minulosti. Zabudnutie však nikdy nie je riešením a tak osud vysiela svoju služobnicu náhodu, aby dala veci do pohybu.


Autor: M. Laškodyová, 7.7.2014, Povídky

  

V predošlej ukážke som sľúbila, že pridám aj niečo s Tarom a keďže on je bojovník, nedá sa ho lepšie zachytiť než v boji. Snáď sa bude páčiť. ›žžžžžžžš

ž.....

K ušiam sa Takaičanovi donieslo chrčanie umocnené hmlou. Tar sa rozbehol za zúfalými vzlykmi, párkrát sa už stretol so smrťou a dobre vedel, že tieto zvuky jej prichádzajú v predvoji.

Netrvalo dlho a našiel autora hrozivého kriku. Pričupol si k nemu, aby ho lepšie videl a zistil, kde je zranený. Ku všetkému zdeseniu, poranený muž nebol nik iný, než blonďavý opilec, ešte pred pár minútami rozkrikujúci sa v krčme.

Rif nepokojne krúžil nad priateľovou hlavou: „Tar, nepáči sa mi to. Je ešte niekde tu,“ bedákal, „viem to, cítim ho tu.“

Tar sa zohol k bledému mužovi: „Kto to spravil?“

„Bol to,“ jachtal namáhavo, „bol to vlk.“ Rozkašľal sa a vypľul krv.

Takaičan mu smutne pozrel do vyhasínajúcich očí, pohľadom skĺzol aj na krvácajúcu ranu na krku. Tvár zubatej vídaval často, poznal, keď už niekoho držala v náručí. Preto sa ani nesnažil mužíčkovi pomôcť, čarovať nevedel, Rianna tam nebola, takže pre umierajúceho nebolo záchrany. Jediné, čo mohol spraviť a aj spravil, bolo uľahčiť mu cestu a nenechať ho samého, keď si pre neho smrtka príde. Chytil ho za ľadovú ruku: „Bude to v poriadku,“ šepol zmierlivým hlasom, „tam hore je všetko odpustené.“

Mužíček sa pousmial, hoc to na jeho popolavej tvári vyzeralo strašne, bol to znak toho, že je zmierený so všetkým, čo príde. Úsmev mu pomaly meravel a oči úplne zmatneli, odišiel.

Tar sklonil hlavu a privrel nebohému oči. Vstal a zlostne sa porozhliadol: „Rif, vidíš ho?“

Havran zakrákal a priletel  ku Tarovi: „Nie, ale videl som, kam šiel.“

„Veď ma!“ odhodlane zvolal corvid a nechal sa viesť.

Došli sotva na koniec ulice a noc opäť ohlušil ďalší rev, tentoraz však nebol ľudský. Prudko zastavili. Rif odletel na najbližšiu parapetu okna, kde v tichosti čušal. Tar pomalým pohybom vytasil meč, nech sa snažil akokoľvek, predsa to zvuk muselo vydať. Rozkročil sa a napäto čakal, či sa jeho zatiaľ nevidený protivník neozve.

Nestalo sa tak, skrýval sa pod závojom noci.

„Tak si túžil zabíjať,“ zavrčal takaičan, „prečo sa potom skrývaš.“ Švihol mečom do prázdna, akoby snáď toto gesto malo vlka vyprovokovať. A veruže sa tak aj stalo a zo strany zaútočil na svoju novú korisť.

Tarovi sa podarilo uhnúť sa vlčím ostrím pazúrom, ale nenechal mu šancu priveľmi sa vzdialiť. Sekol mečom takmer v skoku.

Vlkolak bolestivo zaskučal a vyrútil sa na corvida zas. Tentoraz sa Tar nestihol uhnúť, ale keďže to bol čelný útok, skrížil s tvorovými pazúrmi čepeľ meča. Strašlivo to zarinčalo, ani jeden však nehodlal cúvnuť. Pretláčali sa. Šťastena sa rozhodla nakloniť misy váh na netvorovu stranu. Vlk si uvoľnil jednu labu, veď na ostrie človiečika nemusí používať obe, a pazúrmi zadrapol bojovníkovi do pleca.

Tar pustil meč a odskočil, zdravou rukou si pridržiaval poranené rameno. Vlk sa k nemu pomaly priblížil, vyhupol sa na zadné, hrozivo sa pritom napriamil, bol takmer o hlavu vyšší, než jeho drobný protivník. Zodvihol labu, pripravený dokončiť svoje dielo.

Takaičan sa nezvykol tak skoro vzdávať, znova uhol úderu, ktorý o kamenný chodník škaredo zaškrípal. Čas, kým sa zver otáčala, využil na hľadanie meča. Nestihol sa k nemu dostať a vlk už znova zavetril pach krvi. Tar zahrešil, musel vytiahnuť eso z rukáva. Využil hmlu, úplne ju odvolať síce nedokáže, ale pokynúť jej, aby bola nepriepustná a sýta tak, že sa v nej stratí aj vlk, to zvládne. A aj jej to prikázal, keďže on sám je dieťaťom hmly, je Takaičanom. On sa v nej vie pohybovať, aj keby mal zavreté oči.

Vlkolak sa beznádejne otáčal v mliečnom závoji hmly, ktorá siahala do výšky skoro tretieho poschodia. Každý, kto náhly vzrast a zosilnenie hmly sledoval, musel vedieť, že tento výtvor nemá na svedomí príroda.

Tar sa ani čoby vietor prikradol ku svojmu meču, bolo až ironické, že ho teraz vedel rýchlejšie nájsť. Čo najtichšie sa k nemu zohol a zdvihol ho. Pevne zovrel rukoväť v dlani a priblížil sa k zvieraťu. Ono sa bezmocne točilo a pokúšalo sa zavetriť svojho nepriateľa. Lenže ani príroda nebola na jeho strane, neposlala mu ani vánok, ktorý by mu pomohol.

Corvid kradmými krokmi zrýchlil a tesne pred vlkom vyskočil, meč namieril presne na hruď a ďalej sa už nechal viesť len príťažlivosťou a zotrvačnosťou.

Vlkolak bolestivo zavil, podarilo sa mu ešte Takaičana labou od seba odhodiť, ale nemalo to už žiadny hlbší význam. Ostrie mu totižto preniklo až do pľúc, ba dokonca trafilo aj srdce.

Vlčí tvor sa prehol a klesol na predné laby. Ešte posledný raz dlhokánsky zavyl a padol na bok. Keď sa Tar pozviechal zo zeme, po nepeknom náraze o stenu, kde ho vlk odhodil a pokyne hmle ustúpiť, zazrel už len ľudskú tvar s jeho mečom v hrudi.

Skormútene k nemu podišiel a vytiahol čepeľ z tela a vložil späť do pošvy. Z mŕtvej tváre na neho zízali svetlozelené oči chlapca, len o niečo málo staršieho, než je on sám. Sklopil zrak a privrel mladíkovi viečka: „Je mi to ľúto,“ stiahol zo seba hnedý plášť a prikryl ním nahé telo nebožtíka, „odpočívaj v pokoji,“ šepol polohlasne.

Cmukol na Rifa a ťažkým krokom kráčal ku hostincu. Skôr než stihol zájsť za roh, prepadla ho zverská bolesť hlavy. Chytil sa za ňu a privrel oči v naivnej viere, že to snáď prejde. Bohužiaľ pre neho, bolesť nebolo to jediné, čo ho prišlo navštíviť.

„Zabudol si na svoj trest, Takaičan?!“ zvolala príkrym hlasom nepríjemne známa žena, ktorú síce nikdy nevidel, ale jej protivné slová ho sprevádzali už od narodenia.

„Ako by som mohol,“ hlesol ubolene.

„Prečo potom i naďalej zabíjaš, keď som ťa na to jasne upozornila!“ skríkla karhavo.

„Musel som!“ obraňoval sa. „Nebolo inej cesty.“

„Nie si žiaden z bohov!“ precedila kruto. „Nemáš právo brať životy!“

Oprel sa chrbtom o mrazivú stenu domu: „Ja viem,“ riekol skľúčene a zošuchol sa na zem.

„Pamätaj, každý tvoj čin ťa bude sprevádzať pri konečnom súde!“ Vystríhala ho. Po týchto slovách sa jej hlas znova stratil v temnote Tarovho podvedomia.

„Si v poriadku?“ zakrákal Rif hopkajúci pri corvidových nohách.

Tar sa namáhavo zodvihol, chvíľu sa ešte musel podopierať steny, pretože sa mu neznesiteľne točila hlava. „Som,“ šepol zlomene a po pár minútach mohol znova vykročiť.

Neznášal ju, ak by sa dalo vyjadriť ako veľmi, ale na to neexistujú slová. Odkedy opustil klin svojej matky, odvtedy ju počúva. Neustále mu rozpráva, kým je, čo smie a čo nie a keby aspoň neznela tak nepríjemne! Keby tak neútočila a jej hlas nemal podobu stoviek dýk! Avšak má a aj naďalej mu bude pripomínať, čo je jeho osudom.

›žžžžž.....

Kto je takaičan? Akou rasou sú corvidi? Kto to rozprával bojovníkovi Tarovi do mysle? Ak sa chcete toto všetko dozvedieť,určite navštívte stránku: https://www.facebook.com/piesenosudu. Kde zistíte o príbehu ako aj o autorkách niečo ďalšie. Ak Vás príbeh oslovil už teraz a chcete si prečítať o tajomných krokoch bojovníka, ktorý nemôže zabiť a mimo iné aj o jeho čarokrásnej čarodejnici, tak sa Pieseň Osudu dá zakúpiť tu: www.knihanaj.sk/?product=piesen-osudu-2.

Zatím žádné hodnocení

Zobrazeno 1x (přihlášenými uživateli)
Líbilo se Ti dílo? Doporuč jej >>

Díla mohou hodnotit (bodově) pouze registrovaní uživatelé, kteří vložili alespoň 5 komentářů.

Komentáře

Zatím žádné komentáře