Občas majú radšej samotu
Na nikdy nekončiacej lúke.
Na obdiv kladú svoju prostotu,
Keď stoja ruku v ruke...
skrývajú ako do prameňov
Každučký nádych vzduchu
A do nás ako do koreňov
Sa vkradnú k nášmu sluchu.
Zaplačú kôrou zjazvenou
A na ich nemích lícach
Sa z miazgy krutou premenou
Zaleskne pryskyrica
Rozmary tíško znášajú.
Prírody, matky bytia,
Korunou svojou dýchajú
A z koreňou sa sýtia.
Dávajú viac, než oni chcú
A predsa majú viacej
Keď vtáčiky im štebocú
A tiché zvery spiace
S dôverou do ich bezpečia
Sa stúlia na noc k zemi
Na sen ich s láskou presvedčia
Keď bdejú nad ním stromy
Hodnocení:4 (celkem: 8, počet hlasujících: 2)
Zobrazeno 7x (přihlášenými uživateli) Líbilo se Ti dílo?Doporuč jej >>
Finisterre | stromy | Laponsko | Posledná otázka | Spomienky