Občas majú radšej samotu
Na nikdy nekončiacej lúke.
Na obdiv kladú svoju prostotu,
Keď stoja ruku v ruke...

skrývajú ako do prameňov
Každučký nádych vzduchu
A do nás ako do koreňov
Sa vkradnú k nášmu sluchu.

Zaplačú kôrou zjazvenou
A na ich nemích lícach
Sa z miazgy krutou premenou
Zaleskne pryskyrica

Rozmary tíško znášajú.
Prírody, matky bytia,
Korunou svojou dýchajú
A z koreňou sa sýtia.


Dávajú viac, než oni chcú
A predsa majú viacej
Keď vtáčiky im štebocú
A tiché zvery spiace
S dôverou do ich bezpečia
Sa stúlia na noc k zemi
Na sen ich s láskou presvedčia
Keď bdejú nad ním stromy