Spím?
Nespíš.
Zas... Bezducho ležím, však? Ticho, nezúčastnene, bez pohybu. Len s tiažou môjho tela.
Prečo, preboha, sa ešte tak ľutuješ? V tebe zastal čas, nechceš sa pohnúť dopredu.
Nechcem? Nechcem. Nechcem!
Oh, ako som milovala ten pohľad. Dve koketne lenivé oči šľahajúce iskry. Ten pohľad horel len pre mňa. Nemohli to byť tvoje oči. Nebol si to ty. Neboli to oči bezcharakterného prospechára.
Klameš samu seba.
Klamem. Isteže klamem. Pre ten hlas... Ako rada som počúvala tie láskavo drzé slová, po ktorých sa mi tvárou mihal veľavravný úsmev. Miláčik. Jedno jediné miláčik ma vždy zasiahlo ako elektrický výboj. Bože, paralyzoval ma každý tvoj dotyk.
Závislá. Ako malé dieťa. Na pravidelnej dávke teba. Museli prísť tie absurdné slová úplne mimo nášho kontextu? Museli to všetko zničiť? Len pár záchvevov hlasiviek a koľkokrát som sa odvtedy zviezla popri stene a túlila sa k tvrdej zemi, koľkokrát vyčerpane klesla na posteľ. Mlčky. Bez emócií. Bez dychu. S nekompromisnou bolesťou po boku.
Veď to vlastne nikdy neskončilo! Len si zmenil môj status. A ja blúdim. Čakám. Hľadám. Kedy tvoje dlane opäť oblapia moju tvár?
Sval, ktorý bol celý tvoj, môj malý, slabý sval už nepumpuje horúcu krv.
Prečo, dopekla, stále trvá?
Stále vo mne rastie. Ale nikto sa ma nepýtal či chcem byť týmto. Obeťou svojej ľútosti.
Aké patetické.
Takto to robia silné ženy?
Nie, silné ženy kráčajú odhodlane ďalej s meravými črtami tváre a geometricky dokonalým úsmevom.
Kráčaj!
Silná. Vysmiata. Kráčam. Zastavujem vždy len vnorená do perín. Tam sa darí mojej zlomenej duši.
Spím?
Nespíš...