(04.07. / 2007)
Tuším, že naplocho. Myšlienky ďalej zatiaľ neprenikli. Svetlo vlieva a vylieva sa z horizontu a hádam ten spev z diaľky je len predtucha. Spenená do obrazu, ktorý zatrieť až v príboji na okraji. Odlesk skla na veži, ešte bez plameňa a do noci prudký vietor obrusuje kamene.
(08.07. / 2007)
Nevedno, či stráca sa svet vo mne, alebo ja sa strácam v ňom. Priestor ako malá izba, v ktorej sa varí. Horúce mlieko zalieva všetko naokolo.
//
V deň, v ktorý si nič nezapísal. Kroky po dne mora a stopy zotreté z hladiny unášalo k ostrovu ako znaky vo vetre. Zatiaľ nezostáva nič iné, len čakať na tie slová.
(15.07. / 2007)
Deň slepne, v svetlnom páse na obzore ako žiarivé oko prižmúrené, pod mohutným búrkovým viečkom noci. Myseľ je zastretá únavou a predsa sa jej vzpiera. V snahe uchopiť tieto obrazy, vytrhnúť ich ako keď škrek čajok driape kusy z neba a sprítomniť tak v sebe kúsok toho čo ju (neodvratne) pohlcuje.
Horúce pnutie strún v tele, v každom svale rozotnieva pieseň. Uchovaná spánkom až na hranicu ďalšieho svitania, kde sa rozlomí. Ostré úlomky bodajú, niekde z vnútra, na mnohých miestach. Ich požiar je definitívne uhasený až v chladných vodách nového dňa.
(30.07. / 2007)
More sa vlialo do polí. Slaný šum prehrýza oceľ. Stroje odteraz už len stoja medzi klasmi. Od východu po západ slnka neprestajná, neodvolateľná celkom mimovoľná korózia. Vlny sa strácajú, v sebe preskupujú brehy a dná. Pohyb bez konca. Beh dní, v ktorom sa strácajú ľudia, hlasy, slová i potreba čokoľvek zapísať.
Hviezdy sa vzďaľujú. Biele hárky sa vrstvia a prekrývajú posledné strany vo všetkých knihách sveta. Písmo hasne, veci strácajú svoj tieň. (Azda sa rodí priestor pre nové príbehy?)
//
Vetvy dnes stáli bez pohnutia,
na poludnie prekročili svoj vlastný nehybný tieň.
V noci zhalil nás dym, pod nimi
nahých
a ony stále mlčia.
//
Nevedieť o tebe,
ktorá si nikdy nebola
a nebudeš. Nevedieť,
že nie si.
(01.08. / 2007)
Deti a na ich útlych bledých telách koža napnutá chladom. Rýchly dych a beh otlačený v piesku. Po stopách siaha spenený príboj, vietor obrusuje ich výkriky zrniečkami a všetko (zdá sa) smeruje, k jedinému bodu na horizonte, odkiaľ dolieha spev.
Oblaky sa vrstvia v rôznzch výškach, ich okraje sfarbuje slnko ustupujúce niekam za more. Noc sa do toho obrazu vkráda akosi nebadane akoby odnikiaľ. Odlupuje sa z najtmavších častí mrakov a vystupuje z tieňov tráv v dunách, až nemožno rozoznať či tu, celkom blízko v detských stopách, ešte niekto stojí, alebo si tu už len sám s piesňou z diaľky. Ty a tvoje myšlienky na pohyblivé body vo veternej výške jasného dňa. Vtátkov, čo možno vyleteli nad nízku cínovú klenbu a v nepokojnom polospánku sa nechali unášať, pod svitom hviezd, do vnútrozemia.
//
(Waltovi Whitmanovi)
Šum, ktorý strháva.
Niekam do diaľok. Niekde tam,
kde priestor tisíc-krát
presiahne výkrik:
Vlny neste ma!
Niekam do diaľok. Tam,
kde sa muži z lodí neodvažujú vyhodiť siete.
Do diaľok, kde ľudská noha
po mesiace nepozná pevnú zem
a ostrý pás svitania denne
ukrajuje spomienky.
Niekde tam Vlny! A na koniec
do hĺbok!
Kam neprenikne jediný záchvev
putujúci z temných diaľok,
čo skláňajú sa k hladine
a zrkadlia v nej striedavo
tvár dňa s tvárou noci.
(02.08. / 2007)
V noci, bez vetra
nie je ničoho,
čo by nám vlialo moria do očí.
Siločiary sa rozpletajú
a svetlo prestalo blúdiť,
preniká do tmy – na priamo.
Za sklom sa čochvíľa,
k povrchu vecí
primkne chlad.
Bezbrehú šírku neba zastiera,
zemský dych do biela.
V opare slepé vertikály
vlhkosťou tíšia polia s obilím.
V noci bez hviezd,
nie je nikoho,
kto by šepkal.
(03.08. / 2007)
Niekedy, stačí len dýchať. S vodou v ústach ležať na chrbte a tušiť, že to všetko tam niekde je, akoby neexistujúce. Spočíva takmer za hranicou nevysloviteľného. Z pred nej vtedy, vietor ženie nepokoj mojich pátravých slov a hlások v neartikulovanom prúde ponad more do tmy. Niekedy, stačí len zavrieť oči a celkom pokojne sa nechať unášať spánkom do diaľky.
(04.08. / 2007)
Život, ku ktorému smieš sotva pričuchnúť. Vo vlasoch klasy, v očiach more a na perách nepatrný odlesk kvapky medu. Ženy s pokožkou ako mlieko sa pristavujú, len na krátko. Na uliciach. Sotva ich možno vdýchnuť. Príliš bolestne si pri tom uvedomuješ, že nevedel by si tu žiť iným ako pozorovaním ulíc, ktorými iba v predstavách by si mohol prechádzať inak, než len ako cudzinec.
(05.08. / 2007)
PREDSTAVA V KTOREJ NEMOŽNO HOVORIŤ O ČASE
Toto je predstava o lesoch ako u nás doma, v ktorých však pomedzi stromy čosi záhadne prebleskuje. Nikto, kto do nich vkročí, nepostrehne ako ho zaplavia postupne silnejúce nárazy šumu, až kým neprekročí stred a nedostane sa celkom blízko, na okraj. Predstava o mori za lesmi, ľuďoch, ktorí sa z nich vymotali, niečo v nich navždy stratili a teraz, akoby bezducho, blúdia nahí pomedzi duny porastené dutými steblami tvrdej trávy, ktoré rozochvieva vietor.
Medzi bledé, chaoticky pohybujúce sa telá od mora občas zaveje opar hustý ako mlieč, v ktorom sa vzdychy ostro lámu na vrchole ako vlny. Keď príliv opadne v piesku chladnú mláky semena, na ktoré sa zlietajú čajky. Pohyby ľudí sú opäť riadené len nutnosťou udržať si od seba aspoň minimálnu vzdialenosť.
Na večer všetci vchádzajú do mora. Najstarší ako prví, deti ako posledné zostávajú len na okraji pri pobreží. Čelom k horizontu hľadia na telá, ktoré ako staré vraky more odnáša do diaľky. Pred nimi tým, ktorým hladina siaha takmer k spánkom, slaná voda odníma časť vlasov a v hlavách zanecháva lesklú šeď. Vidia, ako sa zralým ženám voda vlieva do pŕs, až sú do ružova plné mlieka, ktorým ich kŕmia. Celkom blízko, niektorým z detí, už hladina siaha po bedrá. Vo vode obmývajúcej im slabiny nebadane, no pre ne samé tak citeľne niečo v nich dozrieva.
Akoby moria a pevniny, ktoré sa do seba počas bielej tmy opäť vlejú a premiesia do hmýrenia v úzkom páse piesočných dún, tiahnúcich sa odnikiaľ nikam v tejto predstave.
(06.08. / 2007)
Kovové zvieratá, v sedle
tu sila z nôh rodí
rýchlosť, celkom pravidelne.
Zaliaty slnkom, vo vetre
do cieľa stíhaš vlastný dych.
(07.08. / 2007)
Pod jednou z kriviek tvojho tela,
ako do zálivu,
vlialo sa do teba všetko svetlo.
Hnaný z otvoreného mora,
záplavou temnej noci v tvojich vlasoch,
začal som blúzniť ako kapitán,
ktorého loď rezonuje
plaviac sa spevom veľrýb, na sever
do nikdy nekončiacich dní.
Kam som zamýšľal
putovať.
A pri tom neustále tápem na plytčine,
v sieti úžin ohmatávam kamene. Pod hladinou
i nad ňou slabý v kolenách.
Ponad stojatú vodu prelieta hmyz,
každým dňom v mysli po vrstvách,
odumiera ukladá sa a tlie všetko - až na priehľadné krídla,
ktoré toto rašelinisko uchováva ostré a celistvé.
Každý položený kameň
sa doň prepadá, každé svetlo
na vrchole veže je len snom.
Rozohnané ľahkým ranným vetrom
na poludnie ustane, v slepej horúčave
a prsty donekonečna hmatajú kamene,
pátrajú po sile čo ich tvaruje.
//
Niektoré svety sú celkom nepatrné,
v ich strede je hniezdo, odkiaľ vtáci
rozpletajú svoje hlasy na všetky strany,
keď spoza okrajov sveta presvitajú hviezdy.
(08.08. / 2007)
S POKOROU
Od tmavých mračien na západe,
po jasné nebo na východ.
Tiahnú sa šíre polia
modra vo všetkých odtieňoch.
Na zlomoch plôch svetlo
prežaruje neopísateľne, tak
až ti z toho nejak zvláštne
ruky tŕpnu v zápästiach.