Roky tisnú sklo pod viečka,
keď nemocničná sviečka tleje
v duši, a pomedzi riadky
vidíš odraz tváre.

V hlave máš temno, len
uši chytajú vibrácie zvuku,
ktoré v hluku nevnímaš
tak ukrutne silno.

Jedno Slnko vzala zem,
druhé hľadal troch,
jedno spinká sladučko,
druhé obľúbil si Boh.

Roky tisnú sklo pod viečka
a roky plynú rýchlo,
lež dajme pozor, aby aj
naše srdce neutíchlo.

Nemlčalo rečou Lásky,
ktorej toľko treba vo svete,
nemlčalo rečou lásky,
túžiacej po odvete.

Vrátiť žitiu všetky bôle
nemusíme zakaždým, veď ľudské vnútro
vidí hviezdy aj na topole vysokom,
keď sa díva Lásky okom.

Roky tisnú sklo pod viečka,
keď dušu ťažia údy krivé, čo svinský sveta pohľad súdi,
Nebesá však vidia ďalej, pod rúšku,
čo skrýva vnútro ľudí.