Kráčam po pri rieke a hádku počujem. Rieka vraví: "Ty breh, ty patríš mne. Nebyť mňa, tak smiešne vyzeráš, pusty breh a nič viac." "Voda stúpne, klesne, možno raz i vyschne, zostane po nej prach či kamene," vraví breh naštvane. Kam sa podela sila ich spoločnej krásy?! Zem! Bez lásky stratená si... Dvaja ľudia prešli okolo. Ona vraví jemu: "Buďme ako rieka a breh, patria k sebe, no nevlastnia jeden druhého." Usmial som sa, kráčal ďalej a pomyslel si: Mame ešte nádej?