Ako každý večer i dnes sedí pred zrkadlom a masku odkladá. Neusmieva sa, lez slza slaná ako more na zem dopadá. Je v nej skrytý smútok, žiaľ čo ťaží jeho telo i dušu. Ráno úsmev falošný nasadí, ľudia smejú sa, tlieskajú, srdce silno bije a slzy tlačia sa von. Túži zakričať: "Som jeden z vás len so svojim osudom." Nezakričal, potlesk slabne, číslo konči, odchádza unavený oddýchnuť si. Oddýchnuť, snívať o mieste na zemi kde z klauna v šťastného človeka bez masky sa premení.