Chcem sa Ťa ako básnik opýtať...
Ak ľahká to bude otázka.....
Dve veci by nemali byť priemerné.....
(úsmev)...poézia a láska.
A čo ak peru básnika verše vernosť zradia?
Neverím, nemožno.
Veď predsa vychádzajú....
Skadiaľ?
A vari viem?
... Z tej duše nekonečna?
Či len ako vzorec majú takt?
Sú len nástroj pera na obživu.
Nič viac?
Nie. Ber to ako fakt.
A čo láska?
jej silou predurčení
dávať slová, city na papier.
Prežitok. Len dávni básnici láskou omráčení,
túžili veršom dotknúť sa cudzích pier.
Smútkom voňajú mi tvoje slová...
Zdá sa ti a keby aj, tak za verše sa schovám.
A môžem poslednú otázku?
Len sa ma, prosím, nepýtaj....
Na čo....
Na poéziu a na lásku.