Tráva
Pokrstená prvou rannou rosou,
v tom okamihu tebou zvečnená.
Ešte predtým ako ostrou kosou
na zelenej duši mlčky zranená...

Stebielkami stavia malé zámky
chrobáčikom priamo do neba.
Jej šum volá ticho do rozprávky,
je pre všetkých a nie je pre seba.

Skromne šatí pôdu pod nohami.
Smutne číta kroky od ľudí.
Počuješ ju v horách ozvenami,
len ak v tebe dušu prebudí.

Faune stelie pocit domova,
keď sa ticho túli k jemnej zeleni
Na veky časov rastúc odznova
sa len sile vetra hrdo ukloní.

Len na lúke je vždy sama sebou.
Na obzore celý vesmír máva.
Tak zvečnená býva práve tebou,
neobyčajne obyčajná tráva....