Ja

Nás päť tu čaká dole pri fontáne.
Na polnoc, čo zvony odbijú.
Nás päť sa stále skrýva vo mne samej,
zvonkohrou noci vo mne ožijú...

Ja TÚŽBA dvíham sa z hrúd antracitu.
Fénixov rád vo mne plápolá.
Hlavou otočená k jasnej žiare svitu,
prezradia ma stopy z popola.

Ja SMIECH som stále zvaným hosťom.
Som príchuť dní, som esom v rukáve.
Zostanem, aj keď TÚŽBA vám dá košom,
dáte si ma ako cukor ku káve.

Ja STRACH sa skrývam za rozkošou slova.
Vieš, že som no nerozoznáš ma.
V miešanom drinku pocitov ťa znova
opíjam a už nevydýchneš ma.

Ja PLAČ som ako husté stromoradie.
Lúče slnka skryjú konáre.
Slzami, ako jeseň listy k zemi kladie,
sa vkrádam občas ľuďom do tváre.

Ja SEN vás všetkých do kolísky volám,
no iné sú už hviezdy, iné kamenie.
Vy piati ste, ja šiesta s vami kráčam
a ty?...teba už neodtajním. Nie