, 13. 8. 2009, Povídky
Nahnevane buchla hlasno vŕzgajúcou bránkou .Kľúč sa v polootočke zasekol v zámku, zaštrkotala mohutným zväzkom a vztiahla menší s výraznými zubami. Triafala akoby naslepo ,nešlo ním ani pootočiť. Predsa sa zdal ten prvý správny."Ako na truc ,"nervózne kopla do dverí, "ešte aj brána je dnes proti mne."Znovu vylovila pôvodný kľúč, trhane otáčala .Neozvalo sa známe cvaknutie hlásiace odomknutie ,len tiché hrdzavé zaškrípanie jazýčka."Posledný pokus a idem cez plot!"Rázne ním opäť mykla. Zaškrípanie sa ozvalo silnejšie a chrapľavejšie. Zaprela nohu o dvere. Ťahala kľučku k sebe, lomcovala bránou. Posledným plechovým zakvílením ho vytrhla zo štrajkujúcej zámky. Taška preletela s tlmeným žuchnutím cez vysoký drevený plot. Za ním sa s menšou obratnosťou driapala cez dosky frfľajúca tmavá postavička. Zoskočila na rovné nohy, batoh si švihom prehodila cez pravé rameno. Napravila popruhy a vykročila domov. Bežný spôsob prekonávania zlomyseľnej zaseknutej brány. Vždy dúfala, že so ju priiniciatívni susedia nepomýlia so zlodejom. Dnes by sa tomu vôbec nečudovala. Všetko sa obracalo proti nej. Kamarátky, meškajúci autobus, dvere na jej vlastnom plote. Každý chcel priliať svoju trošku do vriaceho hrnca nervozity. „ Nemôžu sa ani posnažiť pochopiť ma,“ nohou rozvírila popadané lístie na chodníku, „kašľú na to čo si myslím. Vôbec ich to nezaujíma. Radšej nasadia priblblý milučký úsmev a bežia za niekým , koho ani nepoznajú . Nechajú ma stáť samu na chodbe. Nikdy mi nepomôžu, nepočkajú ma.“ S hlasným (značne utrápeným) vzdychnutím a pocitom hlbokej ujmy zdvihla zdeformovanú plechovku zo zeme. „ Kľudne si u nás spravte smetisko!“ Len s veľkým sebazaprením ju neprehodila cez múr. Aj tak by nepreletela . Štrk prašťal pod nohami. Každým krokom drobučké kamienky šramotili. Koruny stromov vzdialene šelestili vo vetre, cesta stúpala. Okolo rástli nízke upravované zelené kríky. „ Za chvíľu ich treba ostrihať .“ pomyslela si. Vietor zdvíhal nazhromaždené pozostatky minulej jesene nízko do vzduchu, vytváral drobné točiace sa špirály. Kĺzajúce blízko povrchu zeme, stáčali sa sucho štrkotajúc do úzkych lievikov. Podobných miniatúrnym tornádam. Zastala tesne pred domom. V oknách sa zrkadlili sivasté mraky plávajúce po belavej oblohe. Na streche posmešne zaškriekala straka. Odpovedal jej zamračený mierne nenávistný pohľad. Lúče poobedňajšieho slnka v úzkych pásoch dopadali na dlaždice. Jemnučké svetelné motúziky zalievajúce priečelie. Unavene odomkla. Dvere sa hlučne zavŕzgajúc otvorili. Hrubý zvuk narušil okolné smutne ospanlivé ticho. Postávala na prahu s neprítomným výrazom v tvári. Deštrukčný hnev pominul .Stratila tlak, napätie, chuť rozbíjať. Zostal iba zožierajúci pocit prázdnoty. Náhle všetky ostatné odtiekli do neznáma. Nevnímala okolie, cítila sa sama ,opustená v šírych vesmírnych pustatinách. Sama a smutná. „Slzy si odlož pre skutočné trápenia,“ zakmitala riasami cez lesknúce sa oči. Snažila sa zatváriť šťastne. Mimické svaly vystrúhali grimasu podobnú úsmevu. Rozhovor zodpovedný za terajšiu náladu sa jej postupne rozvíjal pred očami.
(Ráno sa ešte všetko zdalo v poriadku, smiala sa na obvyklých hlúpostiach spolu s nimi.)- nie som si istá touto vetou, prosím napíšte mi do komentárov či ju tam mám nechať . Po angličtine sa stretli na širokej chodbe osvetlenej radom vysokých okien s desiatou v ruke. Plnila sa hlukom študentov prechádzajúcich z tried do tried, ozvenami krokov aj žiakmi samotnými. Obsadili svoje bežné miesto jednom z nich. Opreté o parapety pozorovali rušný chodník.
„Pozrite sa na tú pani, čo má na sebe ?!“svojim kostnatým ukazovákom mierila na mohutnú ženu s komickým odevom hýriacim asi všetkými farbami dúhy. „Nepripomína vám obrovského ružového vykŕmeného vtáka?!“ vybuchla do hlučného smiechu. Kým ona sa nerušene bavila, ostatné venovali pozornosť nevídanému výjavu v kúte. Na zemi sedela so sklonenou hlavou kvílivo vzlykajúca osoba. Nenechala sa vyrušovať zmätenými pohľadmi okolostojacich. Nezaujímalo ju vlastne vôbec nič. Usedavý plač silnel do neprepočuteľne hlučného mrazivého tónu. Hlúčiky sa nervózne obzerali naokolo. Dve postavy k nej pristupovali neistými prerušovanými krokmi. Nepostrehla ich. Zmätene zastali v jej tesnej blízkosti. Zrazu nepatrne mykla telom, zamrvila sa a zdvihla zrak. Po lícach jej stekali tenké černasté pramienky sĺz zmiešaných s neznámym líčidlom. Krúživým pohybom si ich mimovoľne rozmazávala . Zaklipkala viečkami, hľadela priamo do prítmím roztiahnutých ustaraných zreničiek. Dve ruky ju silno, ale priateľsky schytili pod ramená a z každej strany si prisadla jedna usmiata tvár.
„Všetko bude v poriadku. Neboj sa. Na nás sa môžeš spoľahnúť .“začali chlácholivo.
So začudovaným výrazom už nesmrkajúc prerývane prehovorila.
„Ako my chcete pomôcť? Veď ma vôbec nepoznáte...
„Poznáme. Si Lucia, pamätám si ťa z biológie.
„Ale ja si vás vôbec nepamätám. Mám pocit, že vás vidím prvý krát.
Nečakane vstala a vyrútila sa smerom k bielym dverám.
„Musím sa ísť umyť, nemôžem tu takto strašiť.“
Agáta zamyslene pozorovala svoje zarazené kamarátky. Mohli zostať a smiať sa s ňou (ružová pani medzitým zmizla ďaleko z jej dohľadu).Načo sa strápňovať pomocou nevďačným? Uvažovala, že sa rozbehne za nimi a zistí viac ako iba útržky rozhovorov, ktoré doteraz zachytila. Zostala stáť. Bolo ťažké potlačiť naliehavú zvedavosť, chvíľami váhala s jednou nohou pripravenou k rýchlym krokom. Ovládla sa. Počká kým sa vrátia. Odišli, nechali ju stáť samu v nevedomom smiechu. Rozbehli sa za niekým koho vôbec nepoznajú. Pre usedavý nervydrásajúci plač. Okaté upútavanie pozornosti . Teraz prídu s vzrušujúcimi správami a vyčítavými pohľadmi naspäť. Odkedy Lucia odbehla zmizla, chodba zostala skoro prázdna. Chýbalo pár minút do zvonenia, posledné preriedené skupinky postávali blízko pri širokých dverách do tried. Ale ich dve nikde nevidela. V tmavom kúte nesedela sklonená postava, len na zemi ležalo niekoľko mokrých pokrčených vreckoviek. Nevrátili sa . Už znovu ju opustili. Plnú nezodpovedaných otázok, rozrušenú, nič netušiacu. Zvonček zazvonil prenikavým železným hlasom. Ešte naposledy sa poobzerala po vyľudnenej miestnosti a zmizla v učebni. Sadla si do papiermi zahádzanej lavice hľadajúc vyštrbené pravítko v útrobách tašky. Sklonila sa k zemi, slepým tápaním ho nedokázala vytiahnuť. S letmým úsmevom nad vlastnou šikovnosťou pokladala rysovaciu pomôcku na stôl. Neočakávane sa dvere hlučne otvorili a vstúpili jej stratené. Venovala krátky začudovaný pohľad ich veselým tváram a ďalej zoraďovala strany rozpadnutej učebnice. Podľa výrazu nemohla rozpoznať čo v dobe vlastnej neprítomnosti zmeškala, radostná mimika prezrádzala, že ju určite neľutujú. Vytrhla tenký prúžok zo zošita a v krátkom lístočku sa chystala zistiť úplne všetko so značným dôrazom na ich netaktný odchod. V nestráženom okamihu odkaz miernym oblúkom trafila priamo do otvoreného Klárinho peračníka. Tá sa zatvárila veľmi prekvapene, bez slov ho s tichým šuchotaním rozbalila a pred pátravým zrakom profesora počas čítania ukryla pod lavicu. Vytiahla pero a zamyslene začala písať prvé slová, medzitým pribudlo zopár poznámok a grafov do zošita a text narastal. Papier skrčila do neveľkej guličky pripravenej pristáť v Agátinej načiahnutej dlani. Trhanými pohybmi vedená šialenou zvedavosťou vyrovnávala jednotlivé záhyby. List popísaný kostrbatým drobným rukopisom obratne zamaskovala za pomocné výpočty a hltavo sa začítala. Tesne za jej naliehavými otázkami : Kde ste toľko boli? Prečo ste odišli? Čo sa jej vlastne stalo? sa rozvíjala Klárina odpoveď.
Vieš, prečo sme odišli. Videla si predsa Luciu plakať. Nemohli sme ju tam nechať. Ty, stojíš pri okne, smeješ sa na nejakej sprostej pani v ružovom kostýme a nič ťa nezaujíma! Prečo si nešla za nami, Ty?! Rozprávali sme sa s ňou a pomohli jej zmyť tú rozmazanú špirálu. Čakali sme ,kým sa očistí a dá trochu do poriadku, tvár mala celú červenú a fľakatú. Neskôr sme jej išli kúpiť čokoládu a odprevadiť ju do triedy. Potrebovala to. Vlastne ani vôbec nevieš prečo plakala. Pohádala sa s rodičmi, aj kamarátkami, cítila sa strašne sama .Nevieš si predstaviť, ako sme ju potešili !Ale ty..to ...asi nepochopíš...
Miesto bodky nasledovalo niekoľko preškrtaných slov a strohý podpis K.
Agáta znovu neprítomným pohľadom blúdila medzi tenkými riadkami, stále sa vracala k dvom zdanlivo bezvýznamným vetám ,ktoré ohlodávali jej rozrušenú myseľ. Nakoniec zostane jediná sklamaná a nepochopená. Podstatnejší je nevďačný úškrn pozornosť upútavajúcej Lucie .Ako môžu zabudnúť na ňu pre niekoho, koho poznajú len z hodín Biológie a kvílivý usedavá vzlykot ?
S papierikom skrčeným v pravej ruke ťažko stúpala vlečúc tašku buchotavo za sebou hore dlhými schodmi. Drobné štvoruholníky zlatistého večerného svitu sa mihotavo odrážali od lesklého povrchu zábradlia. Privrela oči, podviečkové temno zmodralo farbou priezračných morských vĺn, prechádzalo v tlmenú zlatoružovú. Jemne kmitala mihalnicami v snahe zachytiť len trošku nekonečnej energie slnečnej radosti pre seba. Jas nebadane slabol. Tiene nadobúdali na dĺžke. Vzdialené zore indigovo tmavlo a deň sa ponáral do sivastého šera súmraku. Strácalo význam stáť poslepiačky na predposlednom stupni schodišťa, slnko ju opustilo spolu s zábleskom úsmevu. Ťahavo vykročila k privretým dverám do vlastnej izby. S tlmeným vrznutím ich otvorila, zhodila otravný náklad vlečený za sebou ku kovovým nohám bielej postele. Sadla si na mäkký, preliačený matrac, nahmatala budík z nočného stolíka. Pri pohľade cez žalúzie do zaťahujúceho sa večera ju premáhal ponurý omamný spánok. Tiché žuchnutie a ležala na vysokom vankúši prázdno sledujúc nezáživný jednofarebný strop.
„Iba na chvíľku,“ zažmúrila a nekľudne plytko prerývane zadriemala. Lucia sedela so sklonenou hlavou v rohu umyvárky, podlaha sa pokrývala vrstvou tmavomodrých atramentových sĺz , Agáta opatrne našľapovala oblečená celá v bielom. Hladina sa čerila, pokrytá vlnami so spenenými bielymi hrebeňmi vyšplechujúcimi k oknám. Studené kvapky temnej tekutiny dopadali v hustých spŕškach na tvár vpíjajúc sa do snehovo čistej tkaniny. Oziabalo ju. Celé telo jej pokrývali nepravidelné tmavé škvrny, chvatne hľadala pôvodcu mrazivej potopy. Roh umyvárky sa zmenil v kaskádovitý strmý vodopád, podlaha sa prudko roztvárala a strkávala chmúrne masy slaných sĺz so sebou. V úteku pred zívajúcou prepadlinou sa zachytila vodovodného kohútika, ale ohromná sila tečúceho prúdu ju vťahovala priamo do desivej priepasti ničoho. Zúfalé výkriky mizli v diaľke, niekto hlučne zaťahoval závesy. Neznámom pohlcovaná miestnosť strácala na podobe...ležala v posteli stočená do kŕčovitého klbka. Rozpojila oťažené viečka, pri nočnom stolíku ťahala hlučne remeň rolety o parapet opierajúca sa mama. Cvaknutím zažala lampu a Agáta nakrátko zdvihla hlavu.
„Ahoj,“ otočila sa postrehnúc jej prebudenie,“ kedy si prišla domov?“
„Mami,“ zašepkala polozasnene, „ zaspala som. Iba na krátko. Len som si na chvíľu zvalila na posteľ ...a...a..nejako...to prišlo samo.“ zívla.
„Nevadí,“ nežne sa pousmiala, „pôjdeš si skoro ľahnúť. Dojdi na večeru, už bude hotová.
Zabuchla dvere, jej kroky duto zneli cestou dole drevenými schodmi. Agáta zamyslene vstala a zbehla za ňou. Čakala na ňu v kuchyni s tanierom zelenej polievky pred sebou, prázdny ležal pripravený pre ňu na stole. Načrela naberačkou medzi sviežozelené guličky hrachu a klzké slíže.
„Hrachová, mmm, tú mám rada“, nadšene si nakladala až po zlatý pásik servisu.
„Aspoň niečo, že? Ospalému a unavenému dobre padne teplá večera. Hlavne domáca hrachová polievka , keď celý deň nič poriadne neješ.“
Mama zdieľala podobnú lásku k zmesi skoro všetkých druhov zeleniny husto popretkávanej tenkými pásikmi belostného cesta (slížmi). Miestnosť naplnilo pokojné ticho prerušované pravidelným cinknutím lyžice o tanier, občas nenápadným sŕknutím.
„Dnes si tuším nejaká smutná,“ začala zrazu s otázkou narážajúcou na dcérin neprítomný výraz a neveselú zamĺklosť, „ alebo je to len únavou?“
Krátko sa odmlčala. Nezvykneš spať počas dňa, ani takto ticho sedieť, hm mm?“
Agáta krúžila lesklým príborom po dne prázdneho taniera. Pár tmavosivých očí sa sústredene upieral na jej sklonené temeno. Muselo čo najrýchlejšie odpovedať , iná možnosť neexistovala. Začala habkavo zvažovať slová.
„Nič, nič my nie je. Naozaj som iba unavená. Všetko...všetko sa mi kazí, len...len blbý deň.“ dodala nie veľmi spokojná s povedaným. Mamine oči ju ešte chvíľu podozrievavo prezerali, zúžili sa do tenkých štrbiniek a opäť roztiahli v iskrivé perleťové koráliky.
„Dobre.“
Odľahlo jej, nenachádzala v sebe ani štipku chuti k zdôvereniu.
Už veselšie pokračovala : „Nemusíš tu sedieť s prázdnou lyžičkou v ruke .Môžeš ísť konečne spať. Dobrú noc.“ pohladkala ju po strapatých vlasoch.
„Dobrú, mami.“
Odsunula stoličku, dvere zostali otvorené, privrela ich a oddupala na druhé poschodie. „Len zlý deň,“ pripomínala vlastnému letargicky melancholickému rozpoloženiu. Svet za hrubým okenným sklom chladne zmodral, páperovité oblaky z uniformnej tmavosivej černeli. Pruhy svetiel pouličných lámp pravidelne prerušovali tmu nad chodníkom. Nehybné ovzdušie naplnil perlivý dážď zvýraznený silnými žiarovkami. Pravidelný plechový klopot kvapiek na okennú rímsu narúšal jej zamyslenie. Prečo ja práve ona považovaná za necitlivú kamennú bytosť? Nevypočutá. Odhodený, neprečítaný, husto zapísaný list rozmáčaný slzami vlastnej ľútosti. Papuče s nárazmi dopadali na dlážku rukou vlastnej majiteľky. Tá s vypätím väčšiny fyzickej sily útleho zápästia vytláčala zvyšky zaschnutej pasty z tuby. Vlastné urputné snaženie doprevádzala zlostnými grimasami.“Idiotská zaschnutá pasta!“ V rozhorčenej krátkodobej nepríčetnosti zúrivo šmarila už skrčenú tubu do vylešteného, krehkého povrchu zrkadla. Priamočiaro letela neuveriteľnou rýchlosťou vzduchom. Sklo zarinčalo... Zohla sa pred odletujúcimi ostrými črepmi a čakala na zvonivý zvuk ich trieštenia. Ticho. Rozochvene vstala. Vrchnáčik pasty trčal uprostred neveľkej diery miesta dopadu. Črepy nikde. Trasúcu sa ruku natiahla k nemu. Končekmi prstov zvierala vrúbkovaný plast. Trhla vrchnáčikom. Zapadol ešte hlbšie(do steny?)spolu s časťou jej zápästia. Zdesenie sa stupňovalo. Horúčkovito trhala končatinou uväznenou v zrkadle. Desili ju ostré špicaté hrany otvoru. Jeden neopatrný pohyb a krv postrieka prúdom. Roztrasene mykla rukou. Privierala oči pripravená na nekonečnú bolesť vniknutia ostria do kože. Necítila vôbec nič. Skúsila nepatrne pohnúť prstami na druhej strane. Rozovrela dlaň, pasta sa vyšmykla. O niekoľko sekúnd nasledoval zvuk dopadu drobného predmetu na kachličky. S rastúcim podozrením šmátrala do prázdna. Ukazovákom zavadila o kúsok chladného kovu. Hánkami zvierala niečo hladké, studené, podlhovasté, zakončené rúrkou stočenou nadol. Niečo..ako...vodovodný kohútik . Ľavicou ohmatala ten pred sebou. Identický vodovodný kohútik ...