Volám sa Marcela, známa ako ,, Majsterka zlodejov´´. S kradnutím som začala ako malá, veď viete, sladkosti a deti, to ide k sebe
, no a keďže nepochádzam zrovna z najbohatšej rodiny, nejak som si to musela kompenzovať. Postupom času som zistila, že som v kradnutí cukríkov celkom dobrá ( matka vždy hovorievala, že som na nič, ha ) a tak došlo k mojej prvej ,,vlámačke´´. Ešte s pár deckami sme sa vlámali do starého hajlochu, v ktorom aj tak nič nebolo, ale ako tréning to bolo fajn. A takýchto tréningov bolo viac cez staré ošúchané budovy až po novinový stánok... Na isté obdobie som s tým prestala, ale keď som dovŕšila 18, matka ma vyhodila z bytu ( našla si nového priateľa a ja som jej iba zavadzala, vlastne som jej prekážala odkedy zomrel otec ). Skoro som prišla na to, že na brigádach si veľa nezarobím a nestačí to ani na pokrytie bežných položiek.Takže som s tým začala znovu... Asi rok a pol sa mi darilo výborne, v ,,našom´´ svete kriminálnikov som bola dosť známa ( zámok som vám otvorila skôr ako ste to stihli vysloviť ;)) a v ,,normálnom´´ svete nikdy neodhalená, až raz... Oslovil ma istý chlapík na spoluprácu pri lúpeži. Spočiatku ma to dosť zaskočilo ( ja som to predsa robila preto, aby som prežila a nie len tak pre zábavu ) a tak som nesúhlasila. Ale dobiedzal stále viac a viac a ponúkal stále lepší a lepší zisk, až som súhlasila. Ale to som nemala robiť... Vlastne som o ňom ani o samotnej akcii nič nevedela, iba že v sobotu mám prísť o deviatej večer do parku...tam vraj dostanem presné pokyny...mojou prvou úlohou bolo iba odomknúť zámok ( jednoduché, že?)...ibaže som nevedela, že je to zámok NÁRODNEJ BANKY...podarilo sa...teraz som mala čakať vonku a dávať pozor, keby niečo... asi o 10 min začali vychádzať s vrecami peňazí a nakladať ich do pristavenej dodávky...bolo až podozrivo ticho...niečo nie je v poriadku...odrazu sa ozval hukot policajných húkačiek a šerifov hlas ,,Všetci ruky za hlavu!´´...strašne som sa zľakla a tak som poslúchla (vedela som, že súhlasiť s touto akciou nebol dobrý nápad a nechcela som ďalšie problémy), čo sa o mojich spoločníkoch povedať nedá...vytiahli revolvery ( o zbraniach sa predsa nič nehovorilo !) a varovne vystrelili a mohla sa začať naháňačka...ja som sa ani nenazdala a už som bola opretá o kapotu auta s rukami v putách...všetko sa zbehlo tak rýchlo...ráno som sa zobudila vo väzeňskej cele a nasledovalo dlhé vypočúvanie a vyhrážky... nevedela som, či mám všetko vyklopiť, ale nakoľko argumenty ako ,,Som v tom nevinne!´´ nefungovali, tak nič iné neostávalo... asi sa mi podarilo obmäkčiť vyšetrovateľa a sudkyňu, tak môj trest bola iba dva roky podmienečne...to som celkom dobre skončila...dnes som už vonku, ale minulosť už nezmením a tak sa na vás pozerajú aj ľudia...ani zamestnanie nie je ľahké nájsť so zápisom v trestnom registri...keby som pri sebe nemala jedného super človeka, ktorého milujem, tak neviem čo by so mnou bolo...
Po tom všetkom som zistila, že PENIAZE ĽUDÍ IBA NIČIA, ROBIA Z NICH VLASTNÝCH OTROKOV AŽ NETÚŽIA PO NIČOM INOM IBA PO NICH A STÁLE SA ICH NEVEDIA NABAŽIŤ. K ŽIVOTU POTREBNÉ SÚ, ALE ROZHODNE NIE SÚ NAJDôLEŽITEJŠIE, ČO NÁM ŽIVOT PONÚKA... a to by si mali uvedomiť hlavne tí, pre ktorých sú hlavnými prioritami ONI... LÁSKU,PRIATEĽOV,DOMOV,ŽIVOT A ZDRAVIE by si mal človek vážiť najviac....