Ostali stáť tváre

pod korisťou v prepychu.

Privítal som posledný

prievan v rannej tráve

a zostal len chrám zahalený

rúchom v kontinuálnom

tichu.

 

Svetlá na uliciach veľkomiest

ružovkasto menia svoj podtieň

vo večernom šere.

 

A keď kráčam,

ruka v ruke,

hudba a sluch.

 

Ona už nikdy neuvidí

nepominie a neucíti

okná dubových zrubov

rozovreté dokorán.

 

 

Premrhal som roky

sypaním si soli do

svojich rán.

Akoby sa tu zbytočne

hemžil kŕdeľ krúžiacich

sa vrán.

 

 

Svet je malý, dokonalý,

niekedy mi pozvoľna rozjíma

predstava že vidím višňové sady

a ich nádych trpkosti.

 

Mordovaný v osamelosti,

prelievam posledný vývar

zlosti.

 

Už veľa, žiaľ, zla sa zrodilo,

skoro ma to z balanséra

zhodilo.

 

 

Lenže tieto urgenty sú prikrátke,

roztavil som voskovú pečať

poslednej fľaše pri vývrtke.

 

 

 

 

 

 

 

A nalejem si už iba z recesie...