Do dúhy vyrývam úsmevom lásku
pomedzi odlesky premúdrych rád,
kde otázky visia na poslednom vlásku
v obrazoch z lúčov, kde staviam si hrad.

Do dúhy vpisujem voskovkou nehu,
pre náruč kvetov, kde bodláky rastú,
v žiarivých myšlienkach všimnúť si pehu
malú i veľkú, raz tam a potom zas tu.

Do dúhy farbami maľujem city,
v bolesti tajomne pocitmi skryté,
odpoveď všetkým nám vstupuje v cesty,
vraví, že pravé je, to, čo je žité.