Možno raz, niekedy za noci súmraku
vyletím vysoko. Ďaleko. Ku mraku
a svätojánske mušky s krídlami šelestu
zasvietia zblúdenej ovečke na cestu.

Cvrčky mi zahrajú na cestu pesničku.
Po ceste vytratím maličkú črievičku.
Podľa nej spoznáš ma, nájdeš ma ďaleko
Vysoko nad mrakmi alebo hlboko

pod mora hladinou budem ja čakajúc
nádej a poznanie vdychovať z plných pľúc.
Poznanie, že nebyť lásky a nežnosti
samota zhryzie môj tichý deň do kosti.

Tak budem samotná počítať oblaky
ich cestu po nebi a údel dvojaký.
Vodičku darujú vyschutej pevnine
až kým ich samotné srdiečko zahynie.

Tak budem laždú noc pozerať k nebíčku
nájdeš môj milený stratenú črievičku?
Nájdeš a spoznáš ma aj napriek diaľave?
bojím sa a smútok stúpa mi ku hlave.

Nenašiel môj milý, čo ja som stratila
nádej a črievičku čierná zem ukryla.
Občas však vyletím vysoko pohľadom
Či ma svet donútil pomýliť sa v ňom?
Raz ma aj v súmraku jeho dlaň objaví
črievičku vráti mi a smútok poľaví.....