Gor pozeral na horúcu cestu.
V ruke ešte stále držal svoju každodennú cigaretu a hoci sa skrútený nedopalok v jeho prstoch už nedal viac použiť na svoj účel, Gor ho láskyplne zvieral...
Bolo mu zle. V žalúdku pocítil kyslosť a blenovitú horkosť, ktorá mu v krátkych, celkom nečakaných intervaloch, stúpala hore do úst. Ale teraz na to nedbal. Na slnku mu bývalo zle skoro stále, a tak si na svoje chvíľkové slabosti pomaličky, ale iste zvykol...
A hoci to bolo vskutku zvláštne... chcelo sa mu práve teraz spievať... a najradšej by vyskočil na rovné nohy a s hlavou vykrútenou k vysokánskym stromom za cestou by na plné ústa spustil:
Mám rád tieto tiene poľudňajšej noci... a hoci... hoci... je mi tak neuveriteľne zle, moja duša lieta v oblakoch... ako ľahký balón naplnený šťastím...
Zahodil nedopalok na prašnú zem. Pozeral, ako čmudí v tráve a potom, spolu s miznúcim dymom... pomaličky umiera...
"Héj... pane." - vytrhol ho z melanchólie od cesty prilietajúci, hurónsky hlas.
Gor opatrne nadvihol viečka.
"Áno" - okúsil.
Pozrel na toho chlapa, veľkého, tučného chlapa so šiltovkou na hlave a fúzami, ktoré sa s každým ďalším slovom nadvihovali a opäť klesali ako bábky v povrázkovom divadle...
"Potreboval by som ukázať cestu." - zabručal - hentam do Borloty... ale neviem ako... veľkou, po lakeť vyhrnutou rukou ukázal na sever a na jeho červenej tvári sa usadil stiesnený výraz.
Do Borloty... pomyslel si strnulo Gor, pomaličky pokyvkávajúc hlavou.
"Musíte ísť rovno... stále rovno... a potom pri vysokom, košatom dube doprava... určite na to natrafíte." - presvedčivo zahlásil.
Vedel, že Borlota je továreň na výrobu obrovských obrábacích strojov, a vedel aj to, že hneď z cesty svieti ako uhlík uprostred bieleho snehu. V Borlote pracoval skoro polovica ľudí z celého mesta, bol to ich druhý domov... a Gor cez niektoré dlhé večery ďakoval všetkým svätým, že môže pracovať v obchode u pani Gotovej, pretože aj to (hoci to vôbec nebola žiadna výhra...) sa mu zdalo ako prechádzka rajskou záhradou... oproti jedinému... letmému pohľadu na strašidelné siluety továrne...
Muž vyzeral, že rozmýšľa.
"Určite to uvidíte," - utrúsil Gor - "vyzerá to ako zrúcanina nejakého hradu, to mi verte."
"Zrúcanina hradu?" - zopakoval flegmaticky.
Nadvihol svoju čapicu z hlavy a Gorovi sa zazdalo, že z holého temena stúpajú k tirkizovému nebu stĺpiky priesvitnej pary.
Dnes bolo horúco. Teplomer na verande ukazoval skoro tridsať deväť a Gor si každou chvíľkou dlhým ukazovákom stieral z čela novulinké kvapky chladivého potu.
"Áno, presne tak," - zopakoval - "však uvidíte."
"Hmm..." zatváril sa kyslo, "radšej by som, aby mi to niekto ukázal."
Tak to teda nie - pomyslel si rýchlo a popudlivo v duchu - nikdy sa nepohnem z tejto verandy, aj keby sa z juhu privalilo obrovské tornádo. A tobôž neodídem do tej hroznej továrne. To teda nie... Gorove oči zažiarili chladným, necitlivým leskom a v tom kratučkom okamihu nadobudla jeho tvár odmeraný výraz.
"Nemôžem, pane," - povedal slabým hláskom.
"A prečo?"
"Neviem... bojím sa."
Gor sa na chvíľu odmlčal.
Odrazu ho pochytil zákerný a zvieravý pocit, akoby povedal niečo, čo rozhodne nemal a čo ho bude ešte poriadne dlho mrzieť.
"A čoho, alebo koho sa na tej všivavej továrni bojíte?" - zachrapčal muž. Hlas sa mu zatriasol, čo bol prvotný náznak toho, že ho ovládol zle skrývaný hnev.
Gor to v okamihu vycítil, a preto sklonil hlavu.
"Bojím sa," povedal potichu, "že tam nedôjdem."
Chlap sa naňho začudovane díval, krútil hustým, čiernym obočím a prstom si nervózne poškrabal po brade...
"Nedôjdem?" - zopakoval ako dunivá ozvena.
"Áno,"- odvetil trpezlivo Gor a kdesi v zadných zásuvkách pamäte sa mu zamarilo, že toho dotieravého človeka odniekiaľ pozná. Nechcel, aby šli do továrne v Borlote... bolo... to... bolo to... nebezpečné..., ale on to v žiadnom prípade nemohol pochopiť...
Všetko nasvedčovalo tomu, že ten muž to nakoniec rezignovane vzdá, no bohužiaľ (Gor trpezlivo preglgol) nič takého sa nestalo. Opäť si sňal čapicu zo spotenej hlavy a ukazovákom ju poškrabal v presnom strede...
"Zaplatím Vám," - zahundral nakoniec po veľmi dlhej a Gorovi sa zdalo, že aj namáhavej úvahe.
"Zaplatím? Prečo?" - prefúkol ho odrazu ľahučký závan zaujatosti. Peniaze akoby v ňom prebudili dávno zakopanú vášeň a kdesi v podbruší cítil zvláštne, euforické teplo...
"Musím tam dnes dôjsť, proste musím doviesť tovar... ináč...," muž sa akosi zdráhal, "ináč ma šéf zabije."
Zabije... zopakoval v duchu celkom pomaličky Gor a na tvári mu ostal visieť nešťastný výraz.
Hoci stále vedel, že tá cesta vôbec nie je bezpečná, akýsi chlácholivý hlas v jeho hlave ho potichúčky presviedčal, aby tam išiel.
Bol taký príjemný a neuveriteľne priateľský, že Gor (aj keby veľmi, veľmi chcel) mu nedokázal odolať.
"Dobre, ukážem vám to," - povedal.
Jeho veľké, biele oči svietili ako dve vyleštené korálky.
V kabíne bolo dusno a Gor cítil mužov pot a intenzívnu vôňu oleja a spálených plynov.
Nemal rád tú vôňu. Asi preto by nikdy nemohol robiť šoféra. No samému mu to (hoci sa jeho pocity dali prirovnať ku alergickým) vyvolávalo na duši tajomný pokoj.
"Ako ďalej?" - spýtal sa muž, pretože rovno pred nimi sa cesta rozdvojovala do prvej križovatky.
Gor pozrel dopredu.
"Doľava," hovoril zasneným hlasom, "teraz doľava."
Nechápal, prečo sa ten muž stokrát pýta na to isté, keď mu už stokrát povedal, že na prvej križovatke zabočia... doľava... ale...
Auto divoko naskočilo.
"Čo to bolo?" - spýtal sa vystrašene Gor.
"Nebojte sa, asi nejaký hrvoľ, nič zvláštne. Tieto cesty sú ako spred štyridsiatich rokov," - muž neveriacky zakrútil veľkým krkom a potom, akoby sa iba na niekoľko sekúnd vytrhol zo spanilého sna, opäť flegmaticky pozrel na cestu.
Slnko sa systematicky triaslo nad zubatými vrcholkami vysokých hôr.
Gor naňho s nevôlou pozrel, na hornom priečelí skla sklopil chránidlo pred svetlom a na tvár mu dopadol chladný tieň. Nemal rád slnečné lúče..., akoby cítil, že mu prekážajú, že nepatria k jeho pleti, slabým očiam a... vôbec... všetkému...
"Pane... váš šéf je taký zlý?" - obrátil sa k tomu mužovi.
"No... povedal by som, že to nie je zrovna perníkový chlapík," - usmial sa zvláštnym, nedôverčivým smiechom.
"Nerozumiem," - opáčil Gor.
"Viete... prosto nie je na zjedenie," - na príliš tučných lícach mu neustále poihrával ten smutný úsmev a Gor sa usmial takisto. Keby mal on takého despotického šéfa - pomyslel si - asi by mu urobil niečo veľmi, veľmi zlé...
"Ako to bude ešte dlho trvať?" - opýtal sa ho muž.
"Ešte pár minút," - zamrmlal a opäť ho obostrel nechápavý a napätie vyvolávajúci pocit, ktorý ho trpezlivo presviedčal, že s tým mužom... s tým mužom to naozaj nie je všetko v poriadku.
Takú istú otázku mu predsa položil pred necelou pol minútou. Kútikom oka naňho letmo mrkol a potom opäť otočil hlavu.
Cesta sa zmenila na drsný, kamenný terén a slnko sa začínalo celkom pozvoľne vpíjať do ostrých končiarov oprotiľahlých hôr. Gor bol tomu pochopiteľne rád a odrazu ho začala strhávať celkom zvláštna, uľahčená nálada.
"Viete, tú továreň nemám rád...," začal hovoriť tomu mužovi a hoci niečo hlboko v ňom tomu chcelo úpenlivo zabrániť, Gor to zatlačil celkom do pozadia a jeho úzke, vyschnuté ústa hovorili a hovorili... ako na bežiacom páse.
"Pred pár rokmi sa tam stalo nešťastie, pracoval som tam aj ja... veľké nešťastie...
"Aké?"
"Zomreli tam obidvaja moji bratia a takisto aj žena...," hovoril stále potichu, "bolo to hrozné, výbuchy, plamene..." Gorove oči sa naplnili vodnatým leskom a muž si všimol, ako zťažka, sípavo dýcha.
"...nemohol som nič robiť, vôbec nič... ani ja... ani oni... a..."
"Počkajte," - prerušil ho náhle. Poškrabal si opäť zarosené čelo, a keď pravú ruku uvolnil zo zovretia na volante, ukázal dvoma prstami - akoby detsky napodobňoval pištoľ - priamo pred seba...
"A teraz kde, pane?" - opýtal sa so zvraštenými obrvami.
Cesta s opäť rozdvojovala. Vyzerala ako veľká virguľa položená na zemi a Gor znovu hnevlivo prižmúril oči a líca mu ako dva vyprázdnené vaky ochabnuto spadli ponad ústa.
Veď som vám to už predsa vravel - pomyslel si - prečo sa neustále pýtate na jedno a to isté... ako vždy?
"Ako vždy..."
"Doľava?" - zaštebotal a muž na poslednú chvíľu strhol volant na uvedenú stranu.
Gor cítil, že sa začína potiť.
Bolo mu opäť zle a v krku cítil čudné, chorobné sucho.
"...v tej továrni sa pokazil nejaký prístroj, viete...," pozrel divoko na muža, "nejaký hlúpy a dôležitý prístroj. To malo za následok niekoľko nasledujúcich skratov a potom..."
Zošpúlil pery.
"Bum... všetko to vybuchlo ako veľký, novoročný ohňostroj."
Muž pozrel na Gora a na jeho trblietavej, kvapkami potu posiatej tvári sa zračil neveriaci výraz.
A akože? chcel povedať, no v tom sa auto prudko striaslo, slnko na obzore sa otočilo o stoosemdesiat stupňov a muž vystrašene, srdcervúco vykríkol.
Nerozumel tomu, čo sa stalo... no celkom jasne videl, že auto sa zošmyklo z končiacej cesty a teraz sa s pomaličkou, hroznou istotou nakláňalo na bok... do obrovskej priepasti.
"Tá cesta tu končí," - zreval, pevne zvierajúc klzký volant.
Gor sa smutne uškŕňal.
Prečo sa stále tvári tak vystrašene... prečo stále iba tak isto... premýšľal pokojne.
"Viem," zahundral, "nemôžete ísť do tej továrne, mohlo by sa stať to isté, čo vtedy... a...
"Čo to hovoríte človeče?" - zreval naňho nazlostene muž a to bola posledná vec, čo v ten horúci, augustový deň povedal.
Auto sa s kvílivím škripotom nahlo doprava a jeho väčšia časť, kolísajúca sa povážlivo nad priepasťou, ho v okamihu začala s pomaličkou hrôzou prevažovať... do... hĺbky...
Zo stromov na úpätí hôr vyletel kŕdeľ vystrašených vtákov.
Policajt pozrel na okolité stromy, vysokú trávu a oblohu, na ktorej sa prevaľovalo stádo bielych, rozstrapkaných mrakov.
"To je krása..." - povedal uznanlivo.
Rukou si prešiel po veľkom, vypuklom bruchu a potom si napravil nohavice.
Naokolo sa šíril intenzívny zápach spáleniny a nafty. Autá... ľudia z jednotky neustále pobehujúci medzi dymiacimi troskami a vrčiaca helikoptéra, ktorá poletovala vysoko na nebi ako dotieravá včela, dodávali tomuto miestu nepokoj a chaos.
Policajt si pomyslel, ako ľahko dokážu ľudia vniesť do zdanlivo pokojnej atmosféry svoj večne rozbehaný a nezastaviteľný svet.
Snáď preto... preto sú ešte stále jeho páni?
"Pane?" - pribehol k nemu muž v modrej uniforme, ktorá mu bola už na prvý pohľad príliš veľká.
"Áno?"
"On žije... žije?" - povedal vyplašene a hoci policajt o Nixonovi vedel, že je výborný a spoľahlivý pracovník, nemal rád, keď sa zbytočne poplašil. V takých chvíľach mohol hocičo pokaziť a to nebolo dobré. To vôbec nebolo v poriadku.
"Dobre, upokojte sa Nixon. Žije."
"Áno... a..."
To bolo vynikajúce.
Policajt pokyvkal spokojne hlavou a v duchu neveriacky pozrel na vysoký útes a potom znovu na pozostatky auta, ktoré sa v okruhu dvadsiatich metrov povaľovali všade navôkol nich.
Bol na sto percent presvedčený, že to, že ten muž prežil pád z takej výšky, je zázrak.
"Nemalo by to s ním byť vôbec vážne," - hovoril Nixon, zatiaľ čo sa približovali ku klbku ľudí v bielom, ktorí sa ohýňali k zemi, "a pane, chcel som vám povedať jednu dôležitú věc... totiž..."
Policajt sa predral ku predmetu ich záujmu a nechal Nixona stáť vzadu.
Muž ležal na nemocničnom, poľnom lehátku a tvár mal pokrytú vrstvou zasýchajúcej krvi.
"Tak ako?" - opýtal sa policajt.
"Je v poriadku," - odpovedal doktor v bielom - je to... je to... hotový...
"Zázrak?"
"Áno..."
Ohol sa a o malý kúsok nadvihol čapicu z mužovho čela. Teraz počul, ako ťažko a zhlboka dýcha.
"Pane..." - zamrmlal.
Viečka ostali zatvorené.
Policajt sa rázne postavil a ruky vopchal hlboko do vrecák.
"No dobre. Odvezte ho do nemocnice, aby nám náhodou nevypustil dušu."
"Pane...," Nixon stál tesne za ním a prstami ho vyplašene klepkal po pleci.
"No čo je Nixon?" - otočil sa.
"Viete, bol som tu ako prvý... a tak som sa toho chlapa na všeličo opýtal, pravdaže pokiaľ neupadol do spánku... a... viem, že som nemal... no zdalo sa mi, že je úplne v poriadku... akoby... akoby... ho niekto oblial živou vodou alebo čo... a ja..."
"No výborne... a čo vám takého tajomného povedal?" - uškrnul sa a mávnutím ruky zarazil ďalšiu spŕšku jeho slov.
"Hovoril niečo o mužovi, jeho spolujazdcovi, a o tom... ako ho ten muž naviedol na túto nedokončenú cestu... a..."
Policajtove ironicky nadvihnuté obočie sa začalo celkom pomaličky, pozvoľne mračiť.
"...o tom, že nemôže ísť do továrne v Borbery... vraj mu tam umrela skoro celá rodina... hmm." Nixon sa zatváril nanajvýš podozrievavo a vážne..., "myslíte, že to bol on, Gor Marvick? Všetko tomu iba nasvedčuje. Ten, ktorému to kvôli nešťastiu vo fabrike preskočilo a teraz...
"Ničí životy druhých ľudí. Ako vystrihnuté zo strašidelného filmu však Nixon," - zabručal nahnevane policajt.
"Pozrieme po ňom nejaké stopy," - rozohnil sa - "možno, že nájdeme jeho zhorené telo, možno sa práve nám podarí toho sviniara dostať."
"Nixon...," zastavil ho policajt, "koľko dní ste u mojej jednotky?"
"Bude to presne týždeň."
"Takže teraz už budete vedieť, že to spravíte veľmi, veľmi ťažko."
"Prečo, pane?" - ostal zarazene stáť.
"Ten muž... Gor Marvick..., Nixon, je už pekných šesť rôčkov načisto mŕtvy..."